Taylorov rad

Zo stránky testwiki
Prejsť na navigáciu Prejsť na vyhľadávanie
Modrá krivka označuje Taylorov polynóm. V animácii sa stupeň polynómu postupne zväčšuje, čim sa aproximácia v okolí nuly spresňuje.

Taylorov rad funkcie f premennej x v bode a je potenčný rad (mocninový rad) so stredom a v tvare

n=0f(n)(a)n!(xa)n

pričom

  • f(n)(a) je n-tá derivácia funkcie f v bode a,
  • f má v okolí bodu a derivácie všetkých rádov.

Funkcia sa nazýva analytická (v bode a) ak jej Taylorov rad sa v niektorom okolí bodu a zhoduje s danou funkciou. Toto neplatí univerzálne, čiže jestvujú funkcie, ktorých Taylorove rady sa s nimi nezhodujú. Príkladom takej funkcie je

0=xe1|x|, 00.

Jej Taylorov rad so stredom v bode 0 je nulový rad, pričom daná funkcia má hodnotu nula jedine keď jej argument je nula.

Taylorov rozvoj (funkcie f premennej x v bode a) je Taylorov rad, pre ktorý platí, že jeho súčet (teda výsledná hodnota) v okolí bodu a sa rovná f(x). Maclaurinov rad je Taylorov rad so stredom v bode a=0.

Účel

Mnohoznačne zložité funkcie je ťažké si predstaviť, zobraziť ich, prípadne odhadnúť ich funkčné hodnoty. Tiež elementárne funkcie, napríklad sínus, kosínus, nadobúdajú najmä iracionálne hodnoty, ktoré nie je možné presne vyčísliť, niekedy ani odhadnúť. Práve Taylorov rad umožňuje tieto základné goniometrické funkcie, a mnohé iné, formálne definovať. Napríklad pre funkciu sínus platí nasledujúci odhad v okolí nuly

sinxxx33!+x55!x77!.

Je to veľmi silná aproximácia. Hodnoty funkcie sínus v okolí nuly sa dajú vypočítať s veľmi malou chybou. Na prelome 17. a 18. storočia sa viacerí matematici pokúšali nahradiť funkciu nejakou jednoduchšou. Za najjednoduchšie sa všeobecne považujú polynomické funkcie, respektíve polynómy. Vybudovanie teórie, ktorá umožňovala aproximáciu funkcií práve polynómami, však vyžadovala poznatky z vyššej matematiky, hlavne diferenciálneho počtu. Teóriu nezávisle od seba budovali Brook Taylor a Colin Maclaurin. Táto teória umožňuje zapísať, za určitých predpokladov, funkciu ako súčet nekonečného mocninového radu, ktorý sa nazýva Taylorov rad.

Intuitívne odvodenie

Hlavná myšlienka konštrukcie Taylorovho radu spočíva v rovnosti derivácií dvoch funkcií. Obmedzme sa na polynóm stupňa n. Zovšeobecnenie pre polynóm nekonečného stupňa – Taylorov rad bude presnejšie opísané v samotnej definícii. Majme dve funkcie definované v okolí nejakého bodu ich definičného oboru. Ak sa ich funkčné hodnoty rovnajú a ich derivácie všetkých rádov sú v tomto bode rovnaké, potom možno považovať funkcie za rovnaké. Na zjednodušenie uvažujme bod x=0. Vezmime funkciu f a všeobecný polynóm

p(x)=a0+a1x+a2x2+a3x3++anxn

Treba však nájsť koeficienty {ak}k=1n, aby nastala rovnosť f(x)=p(x), pre x𝒪(0). Jednoducho možno odvodiť, že a0=f(0). Ďalší koeficient možno osamostatniť derivovaním a dosadením nuly. Koeficient a1 teda vypočítame prvou deriváciou

f(x)=a1+2a2x+3a3x2++nanxn1

Po dosadení jednoducho a1=f(0). Všeobecne pre k-ty člen polynómu platí

ak=f(k)(0)k!

Týmto spôsobom jednoducho nájdeme tvar hľadaného polynómu. V tomto odvodení, ktoré je veľmi hrubé, nie sú zahrnuté všetky predpoklady na existenciu takého polynómu. Nie pre každú funkciu jestvuje Taylorov polynóm, respektíve Taylorov rad. Všetky predpoklady sú zhrnuté spolu so všeobecnou formálnou definíciou v nasledujúcom odseku.

Definícia

Nech f je (n+1)-krát diferencovateľná funkcia v bode a, definovaná na okolí 𝒪(a) bodu a. Potom platí

f(x)=f(a)+f(a)1!(xa)+f(a)2!(xa)2++f(n)(a)n!(xa)n+Rn+1(x)

kde výraz Rn+1(x) označuje zvyšok. Tento vzorec sa nazýva Taylorov vzorec a jeho prvá časť (teda časť bezo zvyšku) sa nazýva (n-tý) Taylorov polynóm alebo Taylorov aproximačný polynóm funkcie f so stredom v bode a.

Aby bol polynóm p(x) konečného stupňa n Taylorovým polynómom, musí platiť:

limxaf(x)p(x)(xa)n=0

Implikácia platí aj opačne, teda ak je uvedená limita nulová, potom p(x) je Taylorovým polynómom funkcie f stupňa n.

Ak sa n blíži k nekonečnu, nazýva sa Taylorov aproximačný polynóm Taylorov rad.

Tvary zvyšku

Cauchyho tvar zvyšku

Cauchyho tvar vychádza z Lagrangeovej vety o strednej hodnote diferenciálneho počtu. Oveľa praktickejšie je však jeho zovšeobecnenie – Lagrangeov tvar, ktorý je ľahšie zapamätateľný. Nech číslo ζ je medzi x a stredom a. Teda v prípade x<a je ζ(x,a), v opačnom prípade x>a je ζ(a,x). Potom je zvyšok možné zapísať v tvare

Rn+1(x)=f(n+1)(ζ)n!(xζ)n(xa)

Lagrangeov tvar zvyšku

Lagrangeov tvar je zovšeobecnením Cauchyho tvaru a využíva Cauchyho vetu o strednej hodnote diferenciálneho počtu. Tento tvar je jednoduchší než Cauchyho, pretože sa podobá na nasledujúci (n+1)-vý člen rozvoja.

Rn+1(x)=f(n+1)(ζ)(n+1)!(xa)n+1

Integrálny tvar zvyšku

Rn+1(x)=axf(n+1)(z)n!(xz)ndz

Taylorove rady elementárnych funkcií

V tabuľke sú odvodené Taylorove rady niektorých elementárnych funkcií. Na základe ich znalosti je možné odvodiť rozvoje iných, zložitejších funkcií.

Funkcia Taylorov rad Konvergencia
Exponenciálna funkcia ex=n=0xnn! x
Goniometrická funkcia sínus sinx=n=0(1)nx2n+1(2n+1)! x
Goniometrická funkcia cosínus cosx=n=0(1)nx2n(2n)! x
Cyklometrická funkcia arkussínus arcsinx=n=0(2n)!x2n+14n(n!)2(2n+1) x1;1
Cyklometrická funkcia arkustangens arctanx=n=0(1)nx2n+12n+1 x
Nekonečný geometrický rad 11x=n=0xn |x|<1
Prirodzený logaritmus ln(1x)=n=1xnn
ln(1+x)=n=1(1)n+1xnn
|x|1,x+1

|x|1,x1
Zovšeobecnený binomický dvojčlen (1+x)α=n=0(αn)xn |x|<1

Príklad

Nájdime Taylorov rad funkcie f(x)=arctan3xxln(1+x2) so stredom v bode a=0. Najprv uvážime Taylorove rady funkcií arkustangens a prirodzený logaritmus. Pre arkustangens platí

arctanu|u=3x=n=0(1)nu2n+12n+1|u=3x=n=0(1)n(3x)2n+12n+1=n=0(1)n32n+12n+1x2n+1

Podobne odvodíme vzťah pre logaritmus

xln(1u)|u=x2=xn=1unn|u=x2=n=1(1)nnx2n+1

Súčtom týchto radov a úpravou do vhodného tvaru dostaneme Taylorov rad funkcie f

f(x)=n=0(1)n32n+12n+1x2n+1+n=1(1)nnx2n+1==3x+n=1(1)n32n+12n+1x2n+1+n=1(1)nnx2n+1==3x+n=1(1)n(32n+12n+1+1n)x2n+1

Použitie

V praxi je využiteľný práve Taylorov polynóm, čo je špeciálny prípad Taylorovho radu, pričom sa vypočíta niekoľko prvých členov. Chyba, ktorej sa pri určovaní funkčnej hodnoty dopustíme, sa dá odhadnúť pomocou zvyškov. V teórii a pri teoretických dôkazoch je dôležité používať rozvoje funkcií cez definíciu Taylorovho radu ako nekonečného súčtu. Ak používame pri výpočte radu len niekoľko k prvých členov, ostatné je zvykom zapísať v tvare o(xk). Tento zápis znamená napríklad pre p(x)=x+x2+x3+o(x3), že ide o členy stupňa vyššieho, ako 3. Zároveň platí, že

limx0o(xn)xn=0

Súčty radov

Nájdime súčet nekonečného číselného radu

n=0(1)nπ2n4n(2n+1)!

Na výpočet použijeme rozvoj funkcie sínus, pričom zvolíme π2n4n=(π2)2n=x2n

n=0(1)nx2n(2n+1)!|x=π2=1xn=0(1)nx2n+1(2n+1)!|x=π2=1xsinx|x=π2=2π

Výpočet niektorých limít

Niektoré limity nie je možné vypočítať bežnými prostriedkami, prípadne je to príliš zdĺhavé. Napríklad použitie L’Hospitalovho pravidla nezaručuje vždy jednoduchý postup. Dá sa ním však jednoducho vypočítať mnoho známych limít

limx0ex1x=limx01+x+o(x)1x=limx0(1+o(x)x)=1
limx0xsinxx3=limx0xx+x33!+o(x3)x3=16

Maticová exponenciála

Pomocou Taylorovho radu sa dá definovať aj abstraktný pojem z algebry – maticová exponenciála. Táto exponenciála sa využíva napríklad pri riešení systémov diferenciálnych rovníc. Uvažujme systém obyčajných diferenciálnych rovníc, ktorý môžeme napísať v tvare

𝐀𝐱=d𝐱dt

Podobne ako obyčajná diferenciálna rovnica prvého rádu, má aj táto maticová diferenciálna rovnica riešenie v tvare

𝐱=e𝐀t𝐱0

kde 𝐱0 je vektor s počiatočnými podmienkami pre partikulárne riešenie. Definovať maticovú exponenciálu umožňuje teoretický poznatok o diagonalizácii matice a Taylorovom rade. Exponenciálnu funkciu e𝐀t, bez ohľadu na to, aký objekt predstavuje At (v tomto prípade matica) môžeme zapísať

e𝐀t=𝐈+𝐀t+12!𝐀2t2+13!𝐀3t3+

Z diagonalizácie matice platí

e𝐀t=𝐕𝐕1+𝐕Λ𝐕1t+12!𝐕Λ2𝐕1t2+13!𝐕Λ3𝐕1t3+==𝐕(𝐈+Λt+12!Λ2t2+13!Λ3t3+)𝐕1==𝐕eΛt𝐕1

Matica 𝐕 je matica vlastných vektorov a matica Λ je matica vlastných čísel matice 𝐀. Podmienka diagonalizovateľnosti matice je však nutná. V prípade, že matica nie je diagonalizovateľná, je možné použiť na riešenie Jordanov tvar matice a rozklad 𝐀=𝐌𝐉𝐌1. Pre všeobecné riešenie pôvodnej diferenciálnej sústavy platí

𝐱=𝐕eΛt𝐕1𝐱0
eΛt=[eλ1t0000eλ2t0000eλ3t0000eλnt]

Referencie


Pozri aj