Intenzita magnetického poľa

Zo stránky testwiki
Prejsť na navigáciu Prejsť na vyhľadávanie

Intenzita magnetického poľa je vektorová veličina popisujúca mieru silových účinkov magnetického poľa. Na rozdiel od magnetickej indukcie nezahŕňa vplyv viazaných demagnetizačných prúdov prostredia, ale iba "vonkajších" zdrojov poľa, teda voľných elektrických prúdov.

Značenie a jednotka

Dôležité vzťahy

Základným všeobecným vzťahom pre intenzitu stacionárneho magnetického poľa budeného (ustáleným) voľným elektrickým prúdom Ivol je Ampérov zákon:

c𝐇d𝐥=Ivol, kde integrácia prebieha podľa dĺžky l ľubovoľne zvolenej uzavretej krivky c obomykajícej voľný elektrický prúd.
V oblastiach priestore, kde možno považovať priestorové rozloženie elektrického prúdu za spojité (v makroskopickom zmysle), opísateľné hustotou elektrického prúdu, možno Ampérov zákon prepísať do diferenciálneho tvaru:
rot𝐇=𝐣vol.

V nestacionárnom poli potom platí prvá Maxwellova rovnica, ktorá je definičným vzťahom pre intenzitu magnetického poľa v sústave SI[1] (S je obsah plochy ohraničený krivkou c, D je elektrická indukcia):

c𝐇d𝐥=S(𝐣vol+t𝐃)d𝐒
Resp. v diferenciálnom tvare:
rot𝐇=𝐣vol+𝐃t.

Vzťah k magnetickej indukcii B:

𝐇=𝐁μ0𝐌, kde M je magnetizácia, charakterizujúca účinky viazaných demagnetizačných prúdov.

Intenzitu stacionárneho magnetického poľa vytvoreného lineárnym vodičom pretekaným prúdom udáva Biotov-Savartov zákon:

𝐇(𝐫)=I4πd𝐫×(𝐫𝐫)|𝐫𝐫|3, kde integrácia prebieha cez všetky body 𝐫 krivky prúdovodiča,
Resp. pre spojito rozložený prúd s hustotou 𝐣:
𝐇(𝐫)=14π𝐣(𝐫)×(𝐫𝐫)|𝐫𝐫|3d3𝐫, kde integrácia prebieha cez všetky body 𝐫 oblasti pretekanej prúdom.

Referencie

  1. 1,0 1,1 1,2 ČSN ISO 31-5 Veličiny a jednotky: Elektřina a magnetismus, Český normalizační institut, Praha 1994

Pozri aj

Zdroj

Šablóna:Preklad