Zobrazenie zdroja stránky Aktinoid

{{Najlepší článok}}
[[Súbor:HEUraniumC.jpg|thumb|220px|[[Urán (chemický prvok)|Urán]], najbežnejšie sa vyskytujúci aktinoid na Zemi. Na snímke je obohatený urán, používaný ako palivo pri [[Štiepna reakcia|štiepnej reakcii]].]]
'''Aktinoid''' (značka '''An'''<ref name="Cox - BIOS Inorganic chemistry">
{{Citácia knihy|priezvisko = Cox
|meno = Tony
|titul = BIOS Instant Notes in Inorganic Chemistry 2nd Edition
|vydavateľ = Routledge, UK
|rok =
|vydanie = 2
|isbn = 978-1-85996-289-3
|kapitola = ACTINIUM AND THE ACTINIDES
|počet strán = 282
|strany = 245-246
|jazyk = po anglicky}}</ref>) je pomenovanie pre člena skupiny [[Chemický prvok|chemických prvkov]], nachádzajúceho sa v [[7. perióda|7. perióde]] [[Periodická tabuľka|periodickej tabuľky prvkov]] za [[Aktínium|aktíniom]] s [[Protónové číslo|protónovým číslom]] 90 až 103, teda prvky [[tórium]] až [[lawrencium]].<ref name="Cox - BIOS Inorganic chemistry"/><ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry">
{{Citácia knihy
|titul = Encyclopedia of Inorganic Chemistry, 10 volume set, 2nd Edition
|editori = Bruce R. King
|vydanie = 2
|vydavateľ = Wiley
|rok = 2005
|mesiac = september
|počet zväzkov = 10
|počet strán = 6696
|strany = 1-31
|kapitola = Actinides: Inorganic & Coordination Chemistry
|typ kapitoly = kapitola
|isbn = 978-0-470-86078-6
|jazyk = po anglicky}}</ref><ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology">
{{Citácia knihy
|titul = Encyclopedia of Physical Science an Technology
|editori = Robert A. Meyers
|vydanie = 3
|vydavateľ = Elsevier
|rok = 2001
|počet zväzkov = 18
|počet strán = 15453
|strany = 211-236
|kapitola = Actinide Elements
|typ kapitoly = kapitola
|isbn = 978-0-12-227410-7
|jazyk = po anglicky}}</ref><ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Greenwood
|meno = Norman
|priezvisko2 = Earnshaw
|meno2 = Alan
|titul = Chemistry of the Elements, Second Edition
|vydavateľ = Butterworth-Heinemann
|miesto = Oxford
|rok = 1997
|vydanie = 2
|strany = 1253-1284
|isbn = 008-0-37941-9
|kapitola = The Actinide and Transactinide Elements
|počet strán = 1347
|jazyk = po anglicky}}</ref> Pre podobnosť chemických vlastností však býva do skupiny zaraďované aj samotné aktínium.<ref name="Cox - BIOS Inorganic chemistry"/><ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/><ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/><ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/>

V periodickej tabuľke sa umiestňujú v osobitnej sekcii, rovnako ako [[lantanoid]]y nachádzajúce sa o periódu vyššie. Prvý prvok aktinoidového radu je [[tórium]] a aktínium spoločne so [[Skandium|skandiom]], [[Ytrium|ytriom]] a [[lantán]]om je zaradené medzi [[Prechodný prvok|prechodné prvky]] do [[3. skupina|tretej skupiny]].<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/> Používajú sa aj varianty usporiadania tak, že prvým prvkom skupiny je samotné aktínium a naopak lawrencium je umiestnené do bloku d v rámci vyššie uvedenej skupiny prvkov vzácnych zemín.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/><ref name="Scerri - Mendeleev to Oganesson">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Scerri
|meno = Eric
|priezvisko2 = Restrepo
|meno2 = Guillermo
|titul = Mendeleev to Oganesson A Multidisciplinary Perspective on the Periodic Table
|vydavateľ = Oxford University Press
|miesto = 
|rok = 2018
|vydanie = 1
|strany = 
|isbn = 9780190668532
|kapitola = What Elements Belong in Group 3 of the Periodic Table?
|počet strán = 328
|jazyk = po anglicky}}</ref> Vyčlenenie, taktiež aj samotné pomenovanie skupiny bolo zavedené v [[40. roky 20. storočia|40. rokoch]] [[20. storočie|20. storočia]] na základe publikácií amerického chemika [[Glenn Theodore Seaborg|Glenna T. Seaborga]].<ref name="Seaborg - The Elements Beyond Uranium">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Seaborg
|meno = Glen T.
|autor = [[Glenn Theodore Seaborg|Glenn T. Seaborg]]
|priezvisko2= Loveland
|meno2= Walter D.
|titul = The Elements Beyond Uranium
|vydavateľ = Wiley
|miesto = New York
|rok = 1990
|mesiac=november
|vydanie = 1
|isbn = 978-0-471-89062-1
|kapitola = 
|počet strán = 368
|strany=
|jazyk = po anglicky}}</ref> Dovtedy sa známe aktinoidy ([[tórium]], [[protaktínium]] a [[Urán (chemický prvok)|urán]]) umiestňovali v periodickej tabuľke pod [[hafnium]], [[tantal]] a [[volfrám]], vzhľadom na podobnosť [[Oxidačné číslo|oxidačných stupňov]] a zlúčenín.<ref name="Gažo - Všeobecná a anorganická chémia">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Gažo
|meno = Ján a kol.
|titul = Všeobecná a anorganická chémia
|vydavateľ = ALFA SNTL
|miesto = Bratislava
|rok = 1981
|vydanie = 3
|isbn =
|kapitola = Aktinoidy
|počet strán = 808
|strany=573-580}}</ref>

Všetky aktinoidy sú [[Prírodná rádioaktivita|prirodzene rádioaktívne]].<ref name="Muck - Základy struktúrní anorganické chemie">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Muck
|meno = Alexander
|titul = Základy struktúrní anorganické chemie
|vydavateľ = Academia
|miesto = Praha
|rok = 2006
|vydanie = 1
|isbn = 80-200-1326-1
|kapitola = Aktinoidy
|počet strán = 508
|strany=417-421
|jazyk = po česky}}</ref> V prírode sa vo väčších (priemyselne ťažiteľných) množstvách vyskytujú len prvky urán a tórium, ktorých [[izotop]]y <sup>238</sup>U, <sup>235</sup>U a <sup>232</sup>Th majú [[Polčas premeny|polčasy rozpadu]] rádovo miliardy rokov.<ref name="Muck - Základy struktúrní anorganické chemie"/> V stopových množstvách sa na Zemi vyskytujú aj aktínium a protaktínium, ale len ako produkty rozpadu uránu/tória, nakoľko žiaden z ich izotopov nemá tak dlhý polčas rozpadu by mohli existovať od vzniku Zeme. Ostatné prvky skupiny boli pripravené umelo.<ref name="Muck - Základy struktúrní anorganické chemie"/><ref name="Housecroft - Inorganic Chemistry">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Housecroft
|meno = Catherine E.
|autor = 
|priezvisko2 = Sharpe
|meno2= Alan G.
|titul = Inorganic Chemistry
|vydavateľ = Pearson
|miesto = Harlow
|rok = 2002
|mesiac = 
|vydanie = 2
|isbn = 0130-39913-2
|kapitola = Nuclear properties
|počet strán = 949
|strany =
|jazyk = po anglicky}}</ref>

Hlavná oblasť využitia aktinoidov súvisí s ich rádioaktivitou, izotopy uránu <sup>233</sup>U a <sup>235</sup>U, ako aj izotop plutónia <sup>239</sup>Pu sa používajú ako palivo/zdroj neutrónov pri riadenej reťazovej štiepnej reakcii v [[Jadrová elektráreň|jadrových elektrárňach]]. Rovnako sú však používané aj ako zdroj neutrónov reťazovej reakcie [[Jadrová zbraň|jadrových zbraní]]. Izotop <sup>238</sup>Pu sa používa ako zdroj termoelektrickej energie pre medziplanetárne sondy, rovnako aj ako zdroj energie pre kardiostimulátory.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/>

{| cellpadding="2" cellspacing="2" align="right" style="margin: 10px 10px 10px 10px; background: transparent; width: 70%; text-align: center;"
|+Zoznam aktinoidov (spolu s aktíniom)
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dashed #363636" |89<br/>[[Aktínium|Ac]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dashed #363636" |90<br/>[[Tórium|Th]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dashed #363636" |91<br/>[[Protaktínium|Pa]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dashed #363636" |92<br/>[[Urán (chemický prvok)|U]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dashed #363636" |93<br/>[[Neptúnium|Np]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dashed #363636" |94<br/>[[Plutónium|Pu]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |95<br/>[[Amerícium|Am]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |96<br/>[[Curium|Cm]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |97<br/>[[Berkélium|Bk]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |98<br/>[[Kalifornium|Cf]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |99<br/>[[Einsteinium|Es]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |100<br/>[[Fermium|Fm]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |101<br/>[[Mendelévium|Md]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |102<br/>[[Nobélium|No]]
|width="6.5%" bgcolor=#ef99cc style="border:2px dotted #363636" |103<br/>[[Lawrencium|Lr]]
|}

== História ==
[[Súbor:Martin Heinrich Klaproth.jpg|thumb|[[Martin Heinrich Klaproth|Martin H. Klaproth]] – objaviteľ prvého aktinoidu – uránu.]]
Pred rokom [[1940]] boli známe len prvky aktínium, tórium, protaktínium a urán. Najstarší objavený aktinoid je urán, ako nový prvok ho objavil, aj keď čistý urán nezískal, [[Nemecko|nemecký]] chemik [[Martin Heinrich Klaproth|M. H. Klaproth]] v roku [[1789]] v [[Uraninit|smolinci]]. Smolinec nechal rozpustiť v [[Kyselina dusičná|kyseline dusičnej]], roztok následne [[Neutralizácia (chémia)|zneutralizoval]] [[Hydroxid sodný|hydroxidom sodným]] a získal žltú zlúčeninu (pravdepodobne [[diuránan sodný]]). Túto zlúčeninu redukoval [[Drevné uhlie|drevným uhlím]] a ako produkt dostal čiernu látku, o ktorej sa mylne domnieval, že pripravil nový prvok. Pomenoval ho podľa tiež nedávno objavenej planéty [[Urán (planéta)|Urán]].<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/> Čistý urán sa podarilo vyrobiť až o 60 rokov neskôr [[Francúzsko|francúzskemu]] chemikovi [[Eugène-Melchior Péligot|Eugène-Melchiorovi Péligotovi]] rovnakou metódou, ako bolo izolované tórium.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/>

Z neznámeho minerálu pochádzajúceho z [[Nórsko|Nórska]] izoloval v [[1827]] [[Nemci|Nemec]] [[Friedrich Wöhler]] [[oxid toričitý]].<ref name="Golub - Obščaja i neorganičeskaja chimija">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Golub
|meno = A. M. 
|titul = Общая и неорганическая химия
|vydavateľ = 
|miesto = 
|rok = 1971
|vydanie = 2
|isbn =
|kapitola = 
|počet strán = 
|strany=
|jazyk = po rusky}}</ref> To, že ide o oxid nového prvku, zistil o rok neskôr [[Švédi|švédsky]] chemik [[Jöns Jakob Berzelius]], ktorý nadviazal na prácu Wöhlera. Oxid detailnejšie opísal a pomenoval ho, vzhľadom na pôvod minerálu, podľa jedného z hlavných [[Vikingovia|vikingských]] bohov [[Thor]]ovi. Čisté tórium Berzelius neskôr vyrobil redukciou [[Chlorid toričitý|chloridu toričitého]] [[draslík]]om.

Aktínium bolo objavené v roku [[1899]] [[Francúzsko|francúzskym]] chemikom [[André-Louis Debierne|André-Louisom Debiernom]], ktorý spolupracoval s manželmi [[Maria Curieová-Skłodowská|Marie]] a [[Pierre Curie]]. Nový prvok objavil v zvyškoch smolinca po extrakcii [[Rádium|rádia]], kde sa v stopových množstvách vyskytuje ako člen rozpadového radu.<ref name="Emsley - Natures Building Blocks">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Emsley
|meno = John
|titul = Nature's Building Blocks: An A-Z Guide to the Elements
|vydavateľ = Oxford University Press
|miesto = Oxford
|rok = 2001
|vydanie = 2
|isbn = 0198503407
|kapitola = Actinium
|počet strán = 560
|strany=
|jazyk = po anglicky}}</ref> Nezávisle od Debierneho aktínium objavil aj Nemec [[Friedrich Oskar Giesel]] v roku [[1902]]. Pomenovanie je odvodené od gréckeho slova ''actinos''&nbsp;–&nbsp;''lúč'' vzhľadom na rádioaktivitu prvku.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/>

Posledný aktinoid vyskytujúci sa v prírode protaktínium odseparoval ako silne rádioaktívny materiál z uránu v roku [[1900]] [[Willam Crokes]], no nebol schopný ho presnejšie popísať a nazval ho jednoducho urán-X.<ref name="Emsley - Natures Building Blocks"/> Až v roku [[1913]] [[Kazimierz Fajans]] a [[Oswald Helmuth Göhring|Oswald Göhring]] urán-X bližšie popísali a pomenovali ho ''brevium'' (z [[Latinčina|lat.]] ''brevis''&nbsp;–&nbsp;''krátky'') vzhľadom na krátku dobu života izotopu <sup>234</sup>Pa (niekoľko hodín).<ref name="Emsley - Natures Building Blocks"/> Izotop s dlhším polčasom rozpadu <sup>231</sup>Pa bol izolovaný v [[Nemecko|Nemecku]] [[Otto Hahn|Ottom Hahnom]] a [[Lise Meitnerová|Lisou Meitnerovou]], súbežne aj pracovnou skupinou v [[Spojené kráľovstvo|Spojenom kráľovstve]] vedenou [[Frederick Soddy|Frederickom Soddym]] a následne došlo k premenovaniu prvku na protaktínium (z g. ''protos''&nbsp;–&nbsp;predchodca aktínia).<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/>

=== Syntéza nových prvkov ===
[[Súbor:Enrico Fermi 1943-49.jpg|thumb|[[Enrico Fermi]] – taliansky fyzik, ktorý predpovedal možnosť syntézy prvkov s protónovým číslom 93 a vyšším.]]
Začiatkom [[20. storočie|20. storočia]] vládlo v chemickej obci presvedčenie, že periodická tabuľka končí prvkom 92&nbsp;–&nbsp;uránom. Objav [[neutrón]]u [[James Chadwick|Jamesom Chadwickom]] v roku [[1932]], prvá syntéza prvkov bombardovaním iných prvkov [[Častica alfa|alfa časticami]] [[Frédéric Joliot-Curie|Frédéricom Joliot-Curiem]] a [[Irène Joliotová-Curieová|Irène Joliotovou-Curieovou]] v roku [[1934]] a publikácie talianskeho fyzika [[Enrico Fermi|Enrica Fermiho]] z [[30. roky 20. storočia|prvej polovice 30. rokov]], že pri ostreľovaní atómov ťažších prvkov neutrónmi dochádza k ich záchytu, následnej emisii [[Žiarenie beta|beta žiarenia]] spojenej so [[Beta rozpad|zvýšením protónového čísla]] prvku, viedli k pokusom s ostreľovaním uránu <sup>238</sup>U so snahou o syntézu prvku 93.<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/> Snahy však dlho neprinášali vytúžený efekt, až v roku [[1940]] sa Američanom [[Edwin McMillan|Edwinovi McMillanovi]] a [[Philip Abelson|Philipovi Abelsonovi]] z [[University of California, Berkeley]] podarila syntéza nového prvku podľa reakcie:<ref name="McMillan, Abelson">
{{Citácia periodika  
  | priezvisko = McMillan
  | meno = Edwin
  | priezvisko2 = Abelson
  | meno2 = Phillip
  | autor = [[Edwin McMillan]]
  | autor2 = [[Philip Abelson]]
  | odkaz na autora = 
  | spoluautori = 
  | titul = Radioactive Element 93
  | periodikum = Physical Review
  | odkaz na periodikum =  
  | rok = 1940
  | mesiac = 
  | ročník = 57 
  | číslo = 12
  | strany = 1185–1186
  | url = 
  | issn = 
|jazyk = po anglicky}}</ref>

: <math>{}^{238}_{92}\textrm{U} + {}^{1}_{0}\textrm{n} \xrightarrow {}^{239}_{92}\textrm{U} \xrightarrow[23.5 min]{\beta^-} {}^{239}_{93}\textrm{Np} \xrightarrow[2.3 d]{\beta^-} {}^{239}_{94}\textrm{Pu} \xrightarrow[2.4\cdot 10^4 rokov]{\alpha} </math>

Prvok bol pomenovaný ako [[neptúnium]], podľa planéty [[Neptún]] (analogicky tak ako nasleduje v [[slnečná sústava|Slnečnej sústave]] planéta Neptún za Uránom, tak nasleduje prvok neptúnium za uránom v periodickej tabuľke). V roku [[1952]] boli stopové množstvá neptúnia identifikované aj v rudách uránu, kde vzniká ako produkt vyššie uvedenej reakcie.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/>

[[Súbor:Glenn_Seaborg_-_1964.jpg|thumb|[[Glenn Theodore Seaborg|Glenn T. Seaborg]] – vedúci laboratória na [[University of California, Berkeley]], v ktorej boli syntetizované viaceré transurány]]
Syntéza ďalších prvkov nedala na seba dlho čakať. Už McMillan s Abelsonom pozorovali, že <sup>239</sup>Np emisiou [[Žiarenie beta|ß<sup>-</sup>]] žiarenia prechádza na prvok s protónovým číslom 94 s hmotnosťou 239, ale neboli schopní ho bližšie popísať. Koncom roka [[1940]] však skupina s [[Glenn Theodore Seaborg|Glennom Seaborgom]] a McMillanom pripravila prvok 94 bombardovaním uránu [[Deutérium|deuterónmi]].

: <math>{}^{238}_{92}\textrm{U} + {}^{2}_{1}\textrm{H} \xrightarrow {}^{238}_{93}\textrm{Np} + 2{}^{1}_{0}\textrm{n} \xrightarrow[2.1 d]{\beta^-} {}^{238}_{94}\textrm{Pu}</math>

Prvok dostal meno [[plutónium]] Pu, podľa [[Pluto|Pluta]] (opäť analogicky podľa vtedajšieho poradia planét v Slnečnej sústave, kde Pluto nasleduje za Neptúnom). V roku [[1941]] bolo synteticky pripravených už 0,5&nbsp;μg plutónia a v roku [[1948]] boli namerané stopové množstvá <sup>239</sup>Pu v prírode.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/> Popis chemických vlastností plutónia zároveň potvrdil koncepciu rozpracovanú Seaborgom, že aktinoidy sú jedna skupina, nakoľko plutónium sa chemicky podobalo skôr uránu ako [[Osmium|osmiu]], pod ktoré by bolo v tradičnej koncepcii zaradené.

Syntéza prvkov nachádzajúcich sa za plutóniom pokračovala rýchlo a v laboratóriách univerzity v Berkeley boli v rokoch 1944 až 1955 ohlásené objavy prvkov 95 až 100, teda [[amerícium]], [[curium]], [[berkélium]], [[kalifornium]], [[einsteinium]] a [[fermium]] bombardovaním ľahších aktinoidov deutériom, resp. iónmi hélia.<ref name="Ghiorso, Thompson">
{{Citácia periodika|autor=A. Ghiorso, S. G. Thompson, G. H. Higgins, G. T. Seaborg, M. H. Studier, P. R. Fields, S. M. Fried, H. Diamond, J. F. Mech, G. L. Pyle, J. R. Huizenga, A. Hirsch, W. M. Manning, C. I. Browne, H. L. Smith, R. W. Spence|titul=New Elements Einsteinium and Fermium, Atomic Numbers 99 and 100|periodikum=Physical Review|odkaz na periodikum=|rok=1955|mesiac=august|ročník=99|číslo=3|strany=22-23|url=https://doi.org/10.1103/PhysRev.99.1048|dátum prístupu=2017-02-5|issn=|jazyk=po anglicky}}</ref> Plutónium sa v súčasnosti získava podľa reakcie
: <math>{}^{238}_{92}\textrm{U} + {}^{1}_{0}\textrm{n} \xrightarrow {}^{239}_{92}\textrm{U} \xrightarrow[23.5 min]{\beta^-} {}^{239}_{93}\textrm{Np} \xrightarrow[2.3 d]{\beta^-} {}^{239}_{94}\textrm{Pu}</math>
v jadrových reaktoroch v tonových množstvách.<ref name="Gažo - Všeobecná a anorganická chémia" /> Postupným ožarovaním <sup>239</sup>Pu možno získať až izotop <sup>252</sup>Cf, ale výťažok je v porovnaní s množstvom použitého plutónia veľmi malý, len 0,3 % z východiskového izotopu.<ref name="Gažo - Všeobecná a anorganická chémia" /> Výťažky sa dajú zvýšiť vyššou intenzitou toku neutrónov, no v jadrových reaktoroch sa to vzhľadom na bezpečnosť dosahuje veľmi obťažne. Pri výbuchu jadrovej bomby sa neutrónový tok zvýši rádovo, čo viedlo k objavu prvkov einsteinium a fermium, ktoré boli prvýkrát detegované ako produkty [[Jadrová syntéza|termonukleárnej reakcie]] pri teste prvej [[Termonukleárna zbraň|vodíkovej bomby]] v roku [[1952]] a až neskôr boli pripravené syntézou v [[Urýchľovač častíc|cyklotróne]] v laboratóriu.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/><ref name="Gažo - Všeobecná a anorganická chémia"/><ref name="Ghiorso, Thompson"/>

S narastajúcim protónovým číslom bola syntéza prvkov ťažšia, hlavným problémom bolo dostatočné množstvo východiskového prvku, ktorý by mohol byť bombardovaný neutrónmi/deutériom/iónmi hélia. Už prvok 101, neskôr pomenovaný [[mendelévium]] na počesť ruského chemika [[Dmitrij Ivanovič Mendelejev|Mendelejeva]], tvorcu periodickej tabuľky, bol prvýkrát syntetizovaný v počte len 17 atómov. Namiesto jadier hélia sa tak v urýchľovačoch začali na bombardovanie používať ťažšie ióny.<ref name="Vertes - Handbook of Nuclear Chemistry">
{{Citácia knihy|priezvisko=Vértes|meno=Attila|autor=|priezvisko2=Nagy|meno2=Sándor|priezvisko3=Klencsár|meno3=Zoltán|priezvisko4=Lovas|meno4=Rezső|priezvisko5=Rösch|meno5=Frank|titul=Handbook of Nuclear Chemistry|vydavateľ=Springer|miesto=|rok=2011|mesiac=|vydanie=2|isbn=978-1-4419-0719-6|kapitola=Nuclear and Radiochemistry: the First 100 Years|počet strán=3049|strany=|jazyk=po anglicky}}</ref> Objav prvku 102 [[nobélium]] bol ohlásený medzinárodnou skupinou v pracujúcou v medzinárodnom Nobelovom inštitúte v [[Štokholm]]e a aj keď sa neskôr ukázalo, že išlo o omyl a syntéza prvku bola priznaná skupine vedenej [[Georgij Nikolajevič Fljerov|Georgijom Nikolajevičom Fljerovom]] v [[Spojený ústav jadrového výskumu v Dubne|Spojenom ústave jadrového výskumu]] v [[Dubna|Dubne]] ([[Sovietsky zväz]], terajšie [[Rusko]]),<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/> názov bol ponechaný. Posledný aktinoid – [[lawrencium]] bol syntetizovaný paralelne bombardovaním uránu iónmi [[bór]]u v Berkeley a bombardovaním amerícia iónmi [[kyslík]]a v [[Dubna|Dubne]].<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/>

{|class="wikitable float-left" style="margin: 25px auto; background: transparent; font-size: 85%; text-align: left;"
|+ Chronologický prehľad objavu/syntézy aktinoidov
!width="7%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Prvok
!width="5%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Značka
!width="8%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Číslo
!width="15%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Pomenovanie podľa
!width="10%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Rok objavu
!width="22%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Objaviteľ/Objavitelia
!width="28%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Syntéza
!width="5%" align="center" valign="top" style="background-color: #cfcfcf;"|Výťažok
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''urán'''||U||92||podľa planéty Urán||1789||M. H. Klaproth||vyskytuje sa v prírode||t
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''tórium'''||Th||90||podľa vikingského boha Thora||1828||J. J. Berzelius||vyskytuje sa v prírode||t
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''aktínium'''||Ac||89||z gréčtiny ''actinos&nbsp;''–&nbsp;lúč||1899||A. Debierne||vyskytuje sa v prírode||kg
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''protaktínium'''||Pa||91||z gréčtiny ''protos&nbsp;''–&nbsp;prvý||1913||K. Fajans, O. H. Göhring, O. Hahn, L. Meitnerová, F. Soddy, J. Cranston||vyskytuje sa v prírode||kg
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''neptúnium'''||Np||93||podľa planéty Neptún||1940||E. McMillan, P. Abelson||bombardovaním <sup>238</sup>U neutrónmi||kg
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''plutónium'''||Pu||94||podľa planéty Pluto||1940||G. T. Seaborg, E. McMillan, J. Kennedy, A.C. Wahl||bombardovaním <sup>238</sup>U deutériom||t
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''amerícium'''||Am||95||podľa Ameriky||1944||G. T. Seaborg, R. A. James, L. O. Morgan||bombardovaním <sup>239</sup>Pu neutrónmi||kg
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''curium'''||Cm||96||podľa manželov Curieovcov||1944||G. T. Seaborg, R. A. James, L. O. Morgan, A. Ghiorso||bombardovaním <sup>239</sup>Pu iónmi hélia||g
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''berkélium'''||Bk||97||podľa Berkeley v Kalifornii||1949||S. G. Thompson, A. Ghiorso, G. T. Seaborg||bombardovaním <sup>241</sup>Am iónmi hélia||mg
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''kalifornium'''||Cf||98||podľa Kalifornie||1950||S. G. Thompson, K. Street, A. Ghiorso, G. T. Seaborg||bombardovaním <sup>242</sup>Cm iónmi hélia||μg
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''einsteinum'''||Es||99||podľa Alberta Einsteina||1952||pracovníci ústavu v Berkeley||termonukleárna explózia||μg
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''fermium'''||Fm||100||podľa Enrica Fermiho||1953||pracovníci ústavu v Berkeley||termonukleárna explózia||μg
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5;"
||'''mendelévium'''||Md||101||podľa Dmitrija Mendelejeva||1955||A. Ghiorso, B. G. Harvey, G. R. Choppin, S. G. Thompson, G. T. Seaborg||bombardovaním <sup>253</sup>Es iónmi hélia||atómy
|-valign="top" style="background-color: #ffffe0;"
||'''nobélium'''||No||102||podľa Alfréda Nobela||1957&nbsp;–&nbsp;1963||E. D. Donec, V. A. Šegolev, V. A. Jermakov||bombardovaním <sup>243</sup>Am iónmi dusíka||atómy
|-valign="top" style="background-color: #f5f5f5"
||'''lawrencium'''||Lr||103||podľa Ernesta Lawrenceho||1961&nbsp;–&nbsp;1965||A. Ghiorso, T. Sikkeland, A. E. Larsh, R. M. Latimer, pracovníci ústavu v Dubne
||bombardovaním <sup>249&nbsp;–&nbsp;252</sup>Cf iónmi bóru<br/>bombardovaním <sup>243</sup>Am iónmi kyslíka||atómy
|}

== Izotopy ==
V súčasnosti je známych približne 250 izotopov aktinoidov,<ref name="Audi, Bersillon">{{Citácia periodika
  | priezvisko = G. Audi, O. Bersillon, J. Blachot, A.H. Wapstra
  | odkaz na autora = 
  | spoluautori = 
  | titul = The Nubase evaluation of nuclear and decay properties
  | periodikum = Physical Review
  | odkaz na periodikum = Nuclear Physics
  | rok = 2003
  | mesiac = 
  | ročník = 624
  | číslo = 
  | strany = 3-128
  | url = http://amdc.in2p3.fr/nubase/2017Audi03.pdf
  | issn = 
  | jazyk = po anglicky
  | dátum prístupu = 2018-03-06
  | url archívu = https://web.archive.org/web/20210809162601/http://amdc.in2p3.fr/nubase/2017Audi03.pdf
  | dátum archivácie = 2021-08-09
  }}</ref> všetky z nich sú rádioaktívne. Najdlhší [[polčas rozpadu]] má <sup>232</sup>Th&nbsp;–&nbsp;14&nbsp;miliárd&nbsp;rokov, čo je viac ako existencia [[Zem]]e, takže sa vyskytuje v prírode. Okrem tória sa v prírode nachádzajú aj dva izotopy uránu: <sup>238</sup>U s polčasom rozpadu 4,7&nbsp;miliardy&nbsp;rokov a <sup>234</sup>U (245&nbsp;tisíc rokov). K dlho žijúcim izotopom patria aj <sup>236</sup>Np, <sup>237</sup>Np, <sup>239</sup>Pu, <sup>242</sup>Pu, <sup>244</sup>Pu, <sup>247</sup>Cm a <sup>248</sup>Cm.<ref name="Audi, Bersillon"/>

== Vlastnosti ==
=== Fyzikálne vlastnosti ===
[[Súbor:Actinide phases.svg|thumb|200px|[[Fázový diagram]] vybraných aktinoidov.]]
Aktinoidy sú striebroleské kovy s vysokou hustotou, pomerne mäkké (najtvrdším aktinoidom je tórium), s dobrou tepelnou a elektrickou vodivosťou. Pri aktinoidoch sa časté [[Alotropia|alotropické]] modifikácie, s výnimkou kalifornia, vyskytujú vo viacerých kryštalických formách, napr. plutónium samotné v rozmedzí izbovej teploty až [[Teplota topenia|teploty topenia]] (641&nbsp;°C) prechádza cez sedem rozličných kryštálových fáz.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/> Takáto vysoká variabilita odzrkadľuje nepravidelnosti v [[Kovový polomer|kovových polomeroch]], ktoré sa zasa odvíjajú od variability počtu elektrónov umiestnených na hladinách vodivostných pásov v [[Kovová väzba|kovovej väzbe]].<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/>

Charakteristickou vlastnosťou aktinoidov je nestabilita atómových jadier a z nej vyplývajúca [[Rádioaktívny rozpad|rádioaktivita]]. Pri rozpade najčastejšie emitujú [[Častica alfa|častice alfa]]<ref name="Cox - BIOS Inorganic chemistry"/> (kladne nabité jadrá [[Hélium|hélia]]), no jadrá niektorých aktinoidov sa záchytom [[neutrón]]u spontánne rozpadajú na jadrá ľahších prvkov za emisie voľných neutrónov, pričom tieto neutróny sú znova zachytávané a spôsobujú rozpad ďalších jadier a tak dochádza k reťazovej štiepnej reakcii.<ref name="Cox - BIOS Inorganic chemistry"/> Prirodzená rádioaktivita tória a uránu je zdrojom vlastného tepla Zeme.<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/>

Rádioaktivita má vplyv aj na kryštálovú štruktúru aktinoidov.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/> Napr. <sup>239</sup>Pu sa rozpadá na častice alfa a izotop <sup>235</sup>U s energiami 5&nbsp;MeV, a 86&nbsp;keV, ktoré sa pohybujú na vzdialenosť 10&nbsp;μm. Ako sa tieto častice pohybujú v kovovej mriežke, vytesňujú atómy plutónia z pozícií, čím sa vytvárajú početné [[Frenkelov defekt|frenkelove defekty]]. Každý rozpad má za následok vytvorenie približne 2&nbsp;600 frenkelových dier a za 20 rokov si každý atóm plutónia vymení pozíciu.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/> Rovnako aj pri analýze štruktúry kryštálových mriežok [[Röntgenové žiarenie|röntgenovým žiarením]] dochádza k postupnému klesaniu intenzity [[Difrakcia|difrakcie]] lúčov s časom. Tento jav je dobre pozorovateľný pri kryštáloch amerícia.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/>

Absorpčné spektrá sú podobné ako u lantanoidov, skladajú sa z úzkych pásov vo viditeľnej časti spektra a priľahlej infračervenej, resp. ultrafialovej oblasti. Intenzita spektrálnych pásov, odpovedajúcich prechodom elektrónov medzi hladinami 5f<sup>n</sup> je však vyššia ako u obdobných pásov lantanoidov.<ref name="Cotton - Lanthanide and Actinide Chemistry">
{{Citácia knihy|priezvisko=Cotton|meno=Simon|titul=Lanthanide and Actinide Chemistry|vydavateľ=Wiley|rok=2006|vydanie=1|isbn=978-0-470-01005-1|kapitola=12 - Electronic and Magnetic Properties of the Actinides|počet strán=280|strany=201-207|jazyk=po anglicky}}</ref>

{| class="wikitable float-left" style="text-align: center; font-size: 85%; margin: 15px auto;"
|+ Vybrané fyzikálno-chemické vlastnosti aktinoidov<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/>
!width="10%" style="background-color: #cfcfcf;"|Prvok
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Ac
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Th
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Pa
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|U
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Np
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Pu
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Am
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Cm
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Bk
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Cf
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Es
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Fm
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Md
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|No
!width="6%" style="background-color: #cfcfcf;"|Lr
|- style="background-color: #f5f5f5;"
!Protónové číslo
|89||90||91||92||93||94||95||96||97||98||99||100||101||102||103
|-style="background-color: #ffffe0;"
!Atómová hmotnosť
|[227]||232,038||[231]||238,029||[237]||[244]||[243]||[247]||[247]||[251]||[252]||[257]||[258]||[259]||[262]
|-style="background-color: #f5f5f5;"
!Elektrónová konfigurácia
|6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup>||6d<sup>2</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>2</sup>6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup><br/>alebo<br/>5f<sup>1</sup>6d<sup>2</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>3</sup>6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>4</sup>6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup><br/>alebo<br/>5f<sup>5</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>6</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>7</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>7</sup>6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>9</sup>7s<sup>2</sup><br/>alebo<br/>5f<sup>8</sup>6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>10</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>11</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>12</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>13</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>14</sup>7s<sup>2</sup>||5f<sup>14</sup>6d<sup>1</sup>7s<sup>2</sup>
|- style="background-color: #ffffe0;"
!Oxidačné stupne
|III||III, IV||III, IV, V||III, IV, V, VI||III, IV, V, VI, VII||III, IV, V, VI, VII||II, III, IV||III, IV||III, IV||II, III||II, III||II, III||II, III||II, III||III
|-style="background-color: #f5f5f5;"
!Kovový polomer (nm)
|0,203||0,180||0,162||0,153||0,150||0,162||0,173||0,174||0,170||0,186||0,186||–||–||–||–
|-style="background-color: #ffffe0;"
!Iónový polomer (nm)<br/>- An<sup>4+</sup><br/>- An<sup>3+</sup>
|&nbsp;<br/>–<br/>0,126||&nbsp;<br/>0,114<br/>–||&nbsp;<br/>0,104<br/>0,118||&nbsp;<br/>0,103<br/>0,118||&nbsp;<br/>0,101<br/>0,116||&nbsp;<br/>0,100<br/>0,115||&nbsp;<br/>0,099<br/>0,114||&nbsp;<br/>0,099<br/>0,112||&nbsp;<br/>0,097<br/>0,110||&nbsp;<br/>0,096<br/>0,109||&nbsp;<br/>0,085<br/>0,098||&nbsp;<br/>0,084<br/>0,091||&nbsp;<br/>0,084<br/>0,090||&nbsp;<br/>0,084<br/>0,095||&nbsp;<br/>0,083<br/>0,088
|-style="background-color: #f5f5f5;"
!Teplota (°C)<br/>- topenia<br/>- varu&nbsp;&nbsp;&nbsp;
|<br />1050<br />3300||<br />1750<br />4800||<br />1572<br />4400||<br />1130<br />3800||<br />640<br />3900||<br />640<br />3230||<br />1176<br />2610||<br />1340<br />—||<br />1050<br />—||<br />900<br />—||<br />860<br />—||<br />1530<br />—||<br />830<br />—||<br />830<br />—||<br />1630<br />—
|- style="background-color: #ffffe0;"
!Hustota (g/cm<sup>3</sup>)
|10,07||11,78||15,37||19,06||20,25||18,4||11,7||7,0||14,78||???||???||???||???||???||???
|-style="background-color: #f5f5f5;"
!Štandarndý el. potenciál (V)<br/>- ''E''° (An<sup>4+</sup>/An<sup>0</sup>)<br/>- ''E''° (An<sup>3+</sup>/An<sup>0</sup>)
|<br/>&nbsp;–&nbsp;<br/> −2,13||<br/> −1,83<br/>&nbsp;–&nbsp;||<br/> −1,47<br/>&nbsp;–&nbsp;||<br/> −1,38<br/> −1,66||<br/> −1,30<br/> −1,79||<br/> −1,25<br/> −2,00||<br/> −0,90<br/> −2,07||<br/> −0,75<br/> −2,06||<br/> −0,55<br/> −1,96||<br/> −0,59<br/> −1,97||<br/> −0,36<br/> −1,98||<br/> −0,29<br/> −1,96||<br/>&nbsp;–&nbsp;<br/> −1,74||<br/>&nbsp;–&nbsp;<br/> −1,20||<br/> -<br/> −2,10
|- style="background-color: #ffffe0;"
!Najlhšie žijúci izotop
|227||232||231||238||237||244||243||247||247||251||252||257||258||259||262
|}

=== Chemické vlastnosti ===
[[Súbor:ACTIION.PNG|thumb|right|Kovové a iónové polomery aktinoidov.]]
Elektrónová konfigurácia aktinoidov v základnom stave je tvorená uzavretou elektrónou vrstvou predchádzajúceho [[Vzácny plyn|vzácneho plynu]] [[radón]]u a na valenčnej sfére čiastočne obsadeným orbitálom 5f a dvoma, resp. štyrmi elektrónmi v orbitáloch 6d a/alebo 7s.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/> Pre aktinoidy je charakteristické zapĺňanie orbitálu 5f, analogicky ako [[lantanoid]]y obsadzujú orbitál 4f. Na rozdiel od lantanoidov však aktinoidy vykazujú oveľa väčšiu variabilitu [[Oxidačné číslo|oxidačných stupňov]], pozorovateľné je to hlavne pri ľahších aktinoidoch (z prvej polovice skupiny), kedy sú bežné oxidačné čísla +IV až +VII.<ref name="Duward - Inorganic Chemistry">
{{Citácia knihy
|titul = Inorganic Chemistry
|meno = Duward
|priezvisko = Shriver
|meno2 = Mark
|priezvisko2 = Weller
|url = 
|vydavateľ = W.H. Freeman & Company
|rok = 2014
|mesiac = 
|počet strán = 875
|strany = 625{{--}}651
|kapitola = The f-block elements
|typ kapitoly = kapitola
|isbn = 978-1-4292-9906-0
|jazyk = po anglicky}}</ref> Variabilita je zapríčinená nízkymi rozdielmi energetických hladín medzi orbitálom 5f a orbitálmi 6d a 7s. Malé rozdiely spôsobujú, že elektróny f-orbitálov nie sú dostatočne odtienené 6d a 7s orbitálmi a tak majú väčšiu tendenciu zapájať sa do [[Chemická väzba|väzby]] ako analogické 4f orbitály lantanoidov.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/> Ľahké aktinoidy sa tak podobajú skôr na [[Blok d|d-prvky]] ako na lantanoidy.<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/> Od amerícia smerom k ťažším aktinoidom sa začína stabilizovať oxidačný stupeň +III, tam je podobnosť sa lantanoidmi väčšia.

Charakteristickou črtou aktinoidov je tiež postupné zmenšovanie [[Iónový polomer|iónových polomerov]] s narastajúcim atómovým číslom. Jav sa nazýva [[aktinoidová kontrakcia]] (podobne ako [[lantanoidová kontrakcia]] pri lantanoidoch). Pribúdajúce elektróny totiž obsadzujú vnútorný orbitál f, kde slabšie tienia pôsobenie kladného náboja [[Atómové jadro|jadrom]] na valenčnú vrstvu 7s, takže nedochádza k zväčšovaniu elektrónového obalu.<ref name="Šima - Anorganická chémia">
{{Citácia knihy
|titul = Anorganická chémia
|meno= Jozef
|priezvisko=Šima
|url = 
|vydavateľ = STU Bratislava
|rok = 2005
|mesiac = 
|počet strán = 464
|strany = 403{{--}}404
|kapitola = Lantanoidy a aktinoidy
|typ kapitoly = kapitola
|isbn = 
}}</ref>

== Zlúčeniny ==
{| class="wikitable" align="right" style="text-align: center; font-size: 85%; margin: 15px auto; width: 400px;"
|+ Sfarbenie vodných roztokov niektorých aktinoidov
||'''Katión'''||'''Farba'''||'''Katión'''||'''Farba'''
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||U<sup>3+</sup>||červenohnedá||UO<sub>2</sub><sup>+</sup>||?
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Np<sup>3+</sup>||purpurová||NpO<sub>2</sub><sup>+</sup>||zelená
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Pu<sup>3+</sup>||modrofialová||PuO<sub>2</sub><sup>+</sup>||?
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Am<sup>3+</sup>||ružová||AmO<sub>2</sub><sup>+</sup>||žltá
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Cm<sup>3+</sup>||svetložltá||-||-
|-style="background-color: #ffffe0;"
||U<sup>4+</sup>||zelená||UO<sub>2</sub><sup>2+</sup>||žltá
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Np<sup>4+</sup>||žltozelená||NpO<sub>2</sub><sup>2+</sup>||ružová
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Pu<sup>4+</sup>||zlatohnedá||PuO<sub>2</sub><sup>2+</sup>||ružová
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||-||-||AmO<sub>2</sub><sup>2+</sup>||hnedá
|}
Aktinoidy ochotne reagujú s väčšinou [[polokov]]ov a [[nekov]]ov za vzniku príslušných binárnych zlúčenín.<ref name="Myers - Synthesis of Lanthanide and Actinide Compounds">
{{Citácia knihy
|titul = Synthesis of Lanthanide and Actinide Compounds (Topics in F-Element Chemistry)
|editori = G. Meyer, L.R. Morss
|vydanie = 1
|vydavateľ = Springer
|rok = 1990
|mesiac = december
|počet zväzkov = 31
|počet strán = 388
|kapitola = 
|typ kapitoly = 
|isbn = 978-0792310181
|jazyk = po anglicky}}</ref> Na vzduchu sa pokrývajú nekompaktnou vrstvou oxidov. S [[kyselina]]mi reagujú pomalšie, často po reakcii ostáva nerozpustný zvyšok, napr. reakciou tória s [[Kyselina chlorovodíková|kys. chlorovodíkovou]] vzniká čierna zrazenina približného zloženia HThO(OH).<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/> Koncentrovaná [[kyselina dusičná]] pasivuje povrch uránu, tória a protaktínia, takže nedochádza k ich rozpúšťaniu. Prídavok [[fluorid]]ových iónov naopak vedie k dokonalému rozpusteniu, čo sa v praxi aj dosť často využíva.<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/>

Vo vodnom roztoku sú, hlavne pri ľahkých aktinoidoch (urán, neptúnium, plutónium a amerícium), prítomné katióny vo viacerých oxidačných stupňoch. Plutónium sa môže v roztoku vyskytovať súčasne v štyroch rôznych oxidačných stupňoch (v merateľných koncentráciách).<ref name="Morss - The Chemistry of the Actinide and Transactinide Elements">
{{Citácia knihy|titul=The Chemistry of the Actinide and Transactinide Elements|editori=Lester R. Morss, Norman M. Edelstein, Jean Fuger|vydavateľ=Springer|miesto=Dordrecht|rok=|vydanie=3|isbn=978-1-4020-3555-5|doi=https://doi.org/10.1007/1-4020-3598-5|kapitola=Introduction|počet strán=|strany=1-18|jazyk=po anglicky}}</ref> Chemické zloženie roztokov naviac komplikuje [[hydrolýza]] a následný vznik polymérnych iónov, výskyt oxokatiónov a rôznych [[Koordinačná zlúčenina|komplexných zlúčenín]], ktoré aktinoidy tvoria prakticky so všetkými aniónmi, okrem [[chloristan]]ov.<ref name="Cotton - Advanced Inorganic Chemistry">
{{Citácia knihy|priezvisko=Cotton|meno=Albert|priezvisko2=Wilkinson|meno2=Geofrey|titul=Advanced Inorganic Chemistry|vydavateľ=Wiley|rok=1972|vydanie=3|isbn=0-471-17560-9|kapitola=The Actinide Eelements|počet strán=1143|strany=1077-1115|jazyk=po anglicky}}</ref>

Ďalším dôležitým faktorom, ktorý aktívne mení chemické zloženie roztokov je rádioaktivita. Napr. <sup>239</sup>Pu sa v kyslom prostredí vyskytuje v oxidačnom stupni +IV (resp. ako oxokatión PuO<sub>2</sub><sup>+2</sup>). Emisia [[Žiarenie alfa|alfa častice]] pri rozpade má však za následok rádiolýzu vody za vzniku radikálov •H a •OH a [[peroxid vodíka|peroxidu vodíka]], ktoré potom redukujú plutónium na oxidačný stupeň +III.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/>

[[Štandardný elektródový potenciál|Redoxný potenciál]] z oxidačného stupňa +III na 0 je pri aktinoidoch záporný, čo poukazuje na fakt, že reakcia:

: An(s) + 3H<sup>+</sup>(aq) → An<sup>3+</sup> + 3/2 H<sub>2</sub>(g)
je energeticky možná a aktinoidy sa rozpúšťajú v zriedených kyselinách (a niektoré reagujú aj priamo s vodou). Vysoké záporné hodnoty potenciálov An<sup>3+</sup>/An<sup>2+</sup> pri aktinoidoch s menšími protónovými číslami predikujú, že sa tieto nevyskytujú vo vodnom roztoku v oxidačnom stupni +II. Pri ťažších aktinoidoch sa hodnota redox potenciálu zvyšuje a pri nobéliu už nadobúda kladné hodnoty, takže pri tomto prvku je No<sup>2+</sup> najstabilnejším katiónom vo vodnom roztoku<ref name="Cotton - Advanced Inorganic Chemistry"/>.

=== Oxidy ===
{| class="wikitable" align="right" style="text-align: center; font-size: 85%; margin: 15px auto width: 200px;"
|+ Oxidy aktinoidov <ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/>
||'''Prvok'''||'''+3'''||'''+4'''||'''+5'''||'''&nbsp;'''||'''+6'''
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Th||-||'''ThO<sub>2</sub>'''||-||-||-
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Pa||-||PaO<sub>2</sub>||'''Pa<sub>2</sub>O<sub>5</sub>'''||-||-
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||U||-||UO<sub>2</sub>||U<sub>2</sub>O<sub>5</sub>||'''U<sub>3</sub>O<sub>8</sub>'''||UO<sub>3</sub>
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Np||-||'''NpO<sub>2</sub>'''||Np<sub>2</sub>O<sub>5</sub>||-||-
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Pu||Pu<sub>2</sub>O<sub>3</sub>||'''PuO<sub>2</sub>'''||-||-||-
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Am||Am<sub>2</sub>O<sub>3</sub>||'''AmO<sub>2</sub>'''||-||-||-
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Cm||'''Cm<sub>2</sub>O<sub>3</sub>'''||CmO<sub>2</sub>||-||-||-
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Bk||Bk<sub>2</sub>O<sub>3</sub>||'''BkO<sub>2</sub>'''||-||-||-
|-style="background-color: #f5f5f5;"
||Cf||Cf<sub>2</sub>O<sub>3</sub>||CfO<sub>2</sub>||-||-||-
|-style="background-color: #ffffe0;"
||Es||'''Es<sub>2</sub>O<sub>3</sub>'''||-||-||-||-
|}
Oxidy aktinoidov sú jedny z najpreskúmanejších a priemyselne najpoužívanejších zlúčenín<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/> a pre viaceré prvky sú zároveň najstabilnejšie zlúčeniny. Ich zloženie je často nestechiometrické, s viacerými alotropickými modifikáciami a fázovými medzistavmi. Viaceré sú ťažko taviteľné, [[oxid toričitý]] s teplotou topenia 3&nbsp;191&nbsp;°C je najťažšie taviteľný oxid vôbec.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/> Z An<sub>2</sub>O<sub>3</sub> sú známe oxidy od aktínia až po einsteinium. Oxidy plutónia, amerícia a berkélia oxidujú vzdušným kyslíkom na AnO<sub>2</sub>, zatiaľ čo oxid curitý, kalifornitý a einsteinitý sú voči oxidácii stále.

V oxidačnom stupni +IV sú známe oxidy od tória po kalifornium, pokiaľ daný prvok vytvára aj oxid +III, často sa vyskytujú ako podvojné oxidy s pomerom O/An 1,5 až 2,0.

Oxidy vo vyšších oxidačných stupňoch tvoria protaktínium (maximálne +V), urán (+VI) a neptúnium (+V). Pri uráne je známych niekoľko zlúčenín so vzorcami U<sub>4</sub>O<sub>9</sub>, U<sub>3</sub>O<sub>7</sub>, U<sub>3</sub>O<sub>8</sub> a UO<sub>3</sub>, taktiež akvakomplexy UO<sub>3</sub>·xH<sub>2</sub>O, peroxo komplexy UO<sub>4</sub>·xH<sub>2</sub>O, ako aj uranylové anióny [U<sub>2</sub>O<sub>7</sub>]<sup>2-</sup> a [U<sub>4</sub>O<sub>13</sub>]<sup>2-</sup>. [[Oxid uraničitý]] (v prírode sa vyskytuje ako minerál [[uraninit]]&nbsp;–&nbsp;hlavná ruda uránu) sa používa ako palivo v jadrových reaktoroch. Jeho hustota je 10,95&nbsp;g.cm<sup>−3</sup>, pri ''„horení“'' v reaktore však oxiduje na oxid U<sub>3</sub>O<sub>8</sub>, ktorý má hustotu len 8,4&nbsp;g.cm<sup>−3</sup> čo môže spôsobovať deštrukciu palivového článku.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/>

=== Halogenidy ===
Halogenidy sú ďalšia veľká skupina dobre preskúmaných zlúčenín aktinoidov.<ref name="Greenwood - Chemistry of the Elements"/> Všeobecný vzorec je AnX<sub>2</sub> až AnX<sub>6</sub>. Halogenidy sú podobné halogenidom lantanoidov, [[chlorid]]y, [[bromid]]y a [[jodid]]y sú vo vode rozpustné, kým [[fluorid]]y nie.

V najvyššom oxidačnom stupni +VI sú známe len fluoridy uránu, neptúnia a plutónia, ako aj chlorid uránový. [[Fluorid uránový]] sa používa pri oddeľovaní izotopov uránu. Všetky halogenidy so šesťmocnými aktinoidmi sú silné oxidačné činidlá a taktiež reagujú aj so stopami vzdušnej vlhkosti podľa rovnice:
: AnX<sub>6</sub> + 2H<sub>2</sub>O → AnO<sub>2</sub>X<sub>2</sub> + 4HX

Najpreskúmanejšie halogenidy sú v oxidačnom stupni +IV.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology" /> Fluoridy sú známe od aktínia až po kalifornium. Kryštalizujú v [[Monoklinická sústava|monoklinickej sústave]], sú nerozpustné vo vode a pripravujú sa zahrievaním oxidov s fluorovodíkom:
: AnO<sub>2</sub> + 4HF → AnF<sub>4</sub> + 2H<sub>2</sub>O

Ostatné štormocné halohenidy sa pripravujú reakciou oxidov s [[Chlorid uhličitý|chloridom uhličitým]], zmesou Cl<sub>2</sub>/SOCl<sub>2</sub>, alebo reakciou príslušného halogénu s kovom.

Trojmocné fluoridy sú štruktúrne podobné fluoridom lantanoidov. Sú známe od aktínia po berkélium, majú pomerne vysoké teploty topenia, sú nerozpustné vo vode a na vzduchu pomaly oxidujú. Trojmocné chloridy sú hygroskopické, pripravujú sa reakciou príslušných hydridov s chlorovodíkom, prípadne reakciou chloridu uhličitého s trojmocnými hydroxidmi.

Z dvojmocných halogenidov sú známe len halogenidy amerícia a kalifornia.

=== Iné binárne zlúčeniny ===
Aktinoidy sa za zvýšenej teploty zlučujú s [[vodík]]om za vzniku prevažne čiernych zlúčenín všeobecného zloženia AnH<sub>2</sub> pre prvky [[Aktínium|Ac]], [[Tórium|Th]] a [[Neptúnium|Np]]&nbsp;–&nbsp;[[Berkélium|Bk]] a AnH<sub>3</sub> pre [[Protaktínium|Pa]] až Bk. Tórium taktiež vytvára hydrid so zložením Th<sub>4</sub>H<sub>15</sub>, ktorý má [[Supravodivosť|supravodivé]] vlastnosti. Hydridy sú tepelne nestabilné a taktiež sa rozkladajú pri styku so vzdušnou vlhkosťou, čo sa využíva na separáciu aktinoidov.<ref name="Encyclopedia of Physical Science an Technology"/>

Nitridy aktinoidov sú známe od aktínia až po curium, vo všeobecnosti sú to pevné látky s vysokými teplotami topenia, ktoré sa pripravujú priamou syntézou z jednotlivých zložiek, prípadne reakciou hydridov príslušných prvkov s [[amoniak]]om pri vysokých teplotách. Pri tóriu sú známe dva nitridy zloženia ThN a Th<sub>3</sub>N<sub>4</sub>, pri uráne až tri UN, U<sub>2</sub>N<sub>3</sub> a U<sub>4</sub>N<sub>7</sub>, pri neptúniu a plutóniu jeden NpN a PuN. Nitridy tória, neptúnia a plutónia sú plánované ako palivo pre reaktory hlbinných ponoriek. Rovnako sú plánované ako palivo aj karbidy a boridy uránu/plutónia.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/>

=== Oxokatióny ===
[[Súbor:Uranyl coordination.png|náhľad|Geometria uranylových komplexov.]]
Ľahké aktinoidy (urán, neptúnium, plutónium, amerícium) vystupujú v zlúčeninách aj ako oxokatióny AnO<sub>2</sub><sup>2+</sup>, resp. AnO<sub>2</sub><sup>+</sup>, ktoré sú pomerne stabilné, čo je dané vysokou stabilitou väzby An-O. Katión uranylu (2+) vzniká rozpúšťaním [[Oxid uránový|oxidu uránového]] v kyslom prostredí, a následnou reakciou s kyselinou za vzniku príslušnej soli.<ref name="Duward - Inorganic Chemistry"/><ref name="Cotton - Advanced Inorganic Chemistry"/>

=== Komplexné zlúčeniny ===
Koordinačná chémia aktinoidov vo vodnom prostredí sleduje dve hlavné línie: nízkovalenčné (oxidačné stupne +II, +III, +IV) a vysokovalenčné (+V a + VI) zlúčeniny. Pri prvej skupine prevládajú iónové väzby. Samotný katión An<sup>3+</sup>, resp. An<sup>4+</sup> je pomerne veľký, takže [[koordinačné číslo]] katiónu je minimálne 6. Na výslednú geometriu molekuly má vplyv elektrické odpudzovanie [[ligand]]ov, ako aj ich objem. V prípade vysokovalentných komplexov je variabilita obmedzená prítomnosťou jednotky AnO<sub>2</sub><sup>+/2+</sup>, ktorá má lineárny tvar a v rovinnej ploche skupiny O-An-O môže byť umiestnených 4, 5 alebo 6 ligandov.<ref name="King - Encyclopedia of Inorganic Chemistry"/>

=== Farebnosť zlúčenín ===
<div style="text-align:center; margin:auto;width:60%;">
<gallery>
U Oxstufen.jpg|Urán v oxidačných stupňoch III, IV, V, VI
Plutonium in solution.jpg|Plutónium v oxidačných stupňoch III, IV, V, VI a VII
Np ox st.jpg|Neptúnium v oxidačných stupňoch III, IV, V, VI a VII
Americium IV VI in 2M Na2CO3.jpg|Amerícium v oxidačných stupňoch IV a VI
</gallery>
</div>

== Výskyt v prírode ==
[[Súbor:MonaziteUSGOV.jpg|vpravo|náhľad|Monazit]]
[[Izotop]]y aktinoidov <sup>232</sup>Th, <sup>235</sup>U, <sup>238</sup>U majú veľmi vysoký polčas rozpadu, takže sa zachovali od vzniku [[Slnečná sústava|slnečnej sústavy]]. Aktínium a protaktínium sa taktiež vyskytujú v prírode, ale len ako produkty rozpadu izotopov <sup>235</sup>U, <sup>238</sup>U. Rovnako sa dajú detegovať mikroskopické množstvá neptúnia a plutónia, ktoré vznikajú tiež rozpadom uránu. Zvyšné aktinoidy sa pripravujú synteticky.

Zdrojom tória je hlavne [[monazit]], fosforečnan skupiny lantanoidov, kde sa tórium vyskytuje ako prímes v podobe 1 až 15 %. Keďže monazit sa ťaží hlavne ako zdroj lantanoidov, pri spracovaní sa získava aj tórium. Medzi ďalšie minerály patrí [[torit]] a [[torianit]].

Hlavnou rudou uránu je [[Uraninit|smolinec]], taktiež sa ťažia sekundárne minerály – tzv. uránové okry ([[karnoit]], [[torbenit]], [[autunit]]). Najväčším svetovým producentom uránu je [[Kazachstan]], ďalej nasleduje [[Kanada]], [[Austrália (štát)|Austrália]], [[Niger]] a [[Rusko]].<ref name="World Uranium Mining">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=World Uranium Mining|url=http://www.world-nuclear.org/info/inf23.html|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=5.2.2017|vydavateľ=|miesto=|jazyk=po anglicky|url archívu=https://web.archive.org/web/20181226012424/http://www.world-nuclear.org/information-library/nuclear-fuel-cycle/mining-of-uranium/world-uranium-mining-production.aspx|dátum archivácie=2018-12-26}}</ref>
[[Súbor:Former uranium mine Josef.jpg|vpravo|náhľad|Uzavretá baňa Josef v Jáchymove.]]
V bývalom [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]] sa urán ťažil v [[Česko|Česku]], v [[Krušné hory|Krušných horách]] ([[Jáchymov]], [[Horní Slavkov]]), [[Příbram]]i a v [[Stráž pod Ralskem|Stráži pod Ralskem]]. Posledná baňa na urán bola uzavretá v roku 2017 v katastrálnom území obce [[Dolní Rožínka]] na [[Kraj Vysočina|Vysočine]].<ref name="Ministerstvo obchodu CZ">{{Citácia elektronického dokumentu
  | titul = Dotěžení zásob uranu na ložisku Rožná v lokalitě Dolní Rožínka
  | url = https://www.mpo.cz/dokument8092.html
  | dátum vydania = 
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 14.8.2018
  | vydavateľ = 
  | miesto = 
  | jazyk = po česky
}}</ref> Ťažba uránových rúd začala ešte v [[19. storočie|19. storočí]], keď sa zlúčeniny uránu používali len na farbenie skla. Masívny nárast ťažby začal koncom [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] na základe zmluvy medzi [[Tretia česko-slovenská republika|Česko-slovenskou republikou]] a [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]] z roku [[1946]].<ref name="zmluva o tazbe uranu">{{Citácia elektronického dokumentu
  | titul = Dohoda o rozšíření těžby rud a koncentrátů v ČSR obsahujících rádium a jiné radioaktivní prvky a o jejich dodávkách do SSSR
  | url = https://www.palfi.cz/clanky/ruzne-texty/tezba-uranu-v-souvislostech/dohoda-o-rozsireni-tezby-rud-a-koncentratu-v-csr-obsahujicich-radium-a-jine-radioaktivni-prvky-a-o-jejich-dodavkach-do-sssr.html
  | dátum vydania = 
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 14.8.2018
  | vydavateľ = 
  | miesto = 
  | jazyk = po česky
  | url archívu = https://web.archive.org/web/20160417031002/http://www.palfi.cz/clanky/ruzne-texty/tezba-uranu-v-souvislostech/dohoda-o-rozsireni-tezby-rud-a-koncentratu-v-csr-obsahujicich-radium-a-jine-radioaktivni-prvky-a-o-jejich-dodavkach-do-sssr.html
  | dátum archivácie = 2016-04-17
  }}</ref> Sovietsky zväz totiž potreboval urán k výrobe jadrových zbraní a ložiská v Jáchymove boli otvorené, kvalitné a vo sfére vplyvu ZSSR. Na prácu sa využívali najskôr nemeckí vojnoví zajatci, po roku [[1948]] politickí väzni, ktorí boli umiestnení v nápravných pracovných táboroch v okolí Jáchymova, Příbrami a Horního Slavkova a celkovo ich prešlo tábormi cca 80 000. Vyťažená ruda sa primárne spracovávala v [[Mydlovary|Mydlovaroch]].

Na Slovensku sa ložiská uránu nachádzajú v [[Novoveská Huta|Novoveskej Hute]], kde sa uránové rudy sporadicky ťažili do roku [[1990]],<ref name="Život">{{Citácia elektronického dokumentu
  | titul = Hodnotná krajina: Sedíme na nerastnom bohatstve, no využívame ho málo!
  | url = http://www.zivot.sk/clanok/34475/hodnotna-krajina-sedime-na-nerastnom-bohatstve-no-vyuzivame-ho-malo
  | dátum vydania = 
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 14.8.2018
  | vydavateľ = 
  | miesto = 
  | jazyk = 
}}
</ref> pri [[Košice|Košiciach]] ([[Jahodná (vrch)|Jahodná]]) a v [[Považský Inovec|Považskom Inovci]]. Od roku 2005 prebiehal geologický prieskum na lokalite Jahodná, no v roku [[2015]], po zmene banského zákona v roku [[2014]]<ref name="banský zákon">{{Citácia elektronického dokumentu
  | titul = Zákaz ťažby uránu z dielne envirorezortu schválila vláda SR
  | url = http://www.minzp.sk/tlacovy-servis/tlacove-spravy/tlacove-spravy-2014/tlacove-spravy-maj-2014/zakaz-tazby-uranu-z-dielne-envirorezortu-schvalila-vlada-sr.html
  | dátum vydania = 
  | dátum aktualizácie = 
  | dátum prístupu = 14.8.2018
  | vydavateľ = 
  | miesto =
}}
</ref> spoločnosť v prieskume nepokračuje.

=== Ťažba a spracovanie ===
Tórium sa z monazitu extrahuje zahrievaním v koncentrovanom roztoku NaOH pri teplote 240&nbsp;°C počas niekoľkých hodín. Následne sa premýva horúcou vodou, čím sa odstráni fosforečnan sodný a zostane zmes hydratovaných oxidov a hydroxidov lantanoidov a tória. Okyslením zmesi na [[Kyslosť|pH]] 3,5 horúcou [[Kyselina chlorovodíková|HCl]] sa lantanidové oxidy rozpustia a zostane ThO<sub>2</sub>. Tento je následne prevedený na Th(NO<sub>3</sub>)<sub>4</sub>. Pri kyslom spôsobe sa monazitová ruda niekoľko hodín zahrieva v [[Kyselina sírová|kyseline sírovej]], kým sa nevyzráža fosforečnan toričitý. Následne sa prevedie na hydroxid a potom na dusičnan toričitý.<ref name="Cotton - Lanthanide and Actinide Chemistry"/>

Urán sa získava hlavne zo smolinca, rozpúšťaním v kyseline chlorovodíkovej, za prítomnosti oxidačného činidla ([[chlorečnan sodný]], alebo [[oxid manganičitý]]), ktoré [[Oxidačno-redukčná reakcia|zoxiduje]] urán na oxidačný stupeň +VI. Následne sa reakčná zmes neutralizuje amoniakom za vzniku ''žltého koláča'' – (NH<sub>4</sub>)<sub>2</sub>U<sub>2</sub>O<sub>7</sub> a zahriatím na 300&nbsp;°C na [[oxid uránový]].<ref name="Cotton - Lanthanide and Actinide Chemistry"/>

=== Separácia izotopov uránu ===
Dôležitým procesom pri spracovaní uránu je separácia izotopov <sup>235</sup>U a <sup>238</sup>U. V prírode sa <sup>235</sup>U vyskytuje len v 0,71 %, no pre použitie ako jadrové palivo je potrebná jeho koncentrácia približne 5 %. Ako zlúčenina, vhodná na oddelenie izotopov, sa používa [[fluorid uránový]], nakoľko má nízku teplotu vyparovania ([[Sublimácia (pevná látka)|sublimuje]] pri 56,5&nbsp;°C), nízku [[Molárna hmotnosť|molekulovú hmotnosť]]. Oddeľovanie prebieha na sústave [[Centrifúga|centrifúg]], ťažší <sup>238</sup>UF<sub>6</sub> sa koncentruje na vonkajšej strane (obvode) cetrifúgy, ľahší <sup>235</sup>UF<sub>6</sub> blízko osi rotácie.<ref name="Cotton - Lanthanide and Actinide Chemistry"/>

== Použitie ==
{{Hlavný článok|Jadrový reaktor|Jadrová zbraň}}
[[Súbor:Crocus-p1020491.jpg|náhľad|vpravo|[[Jadrový reaktor]].]]
[[Súbor:InsideSmokeDetector.jpg|náhľad|vpravo|Vnútro detektora dymu s ameríciom.]]
[[Súbor:Cabinet VII - uranium glass objects 1861 and photometer 1870.jpg|náhľad|vpravo|Kolekcia skla farbeného uránom.]]
Rádioaktivita aktinoidov určuje hlavný smer ich využitia – ako štiepny materiál pre [[Jadrový reaktor|jadrové reaktory]] a [[Jadrová zbraň|zbrane]]. Štiepnou reakciou, t. j. záchytom neutrónu, dôjde k rozpadu (rozštiepeniu) jadra a emisii ďalších neutrónov. Tie následne generujú rozpady ďalších jadier. Napr. záchytom voľného neutrónu sa <sup>235</sup>U rozpadá podľa reakcie:
: <math>~\mathrm{{}_{~}^{235}U+ \ ^1_0n \longrightarrow {}_{~}^{115}Rh+{}_{~}^{118}Ag + 3^1_0n}</math>
, pričom rozpad produkuje tri voľné neutróny, čo vedie k [[Reťazová reakcia|reťazovej reakcii]]. Neriadená reťazová reakcia je princípom jadrovej zbrane, riadená (moderovaná) reakcia slúži ako zdroj energie jadrového reaktora. Ďalším izotopom, ktorý má dobré štiepne vlastnosti, je <sup>239</sup>Pu.

Zvyšok po separácii izotopov, <sup>235</sup>U a <sup>238</sup>U sa nazýva ochudobnený urán a používa sa vo vysokoprieraznej munícii a v minulosti aj ako vyvažovacie závažie jácht a lietadiel. Zlúčeniny uránu sa v minulosti, ešte pred objavením rádioaktívnych vlastností, používali ako prostriedok na farbenie skla<ref name="Chopin - Radiochemistry and Nuclear Chemistry">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Choppin
|meno = Gregory
|priezvisko2 = Liljenzin
|meno2 = Jan-Olov
|priezvisko3 = Rydberg
|meno3 = Jan
|priezvisko4 = Ekberg
|meno4 = Christian
|titul = Radiochemistry and Nuclear Chemistry
|vydavateľ = Elsevier
|rok = 2013
|vydanie = 4
|isbn = 978-0-12-405897-2
|kapitola = 14 - The Actinide and Transactinide Elements
|počet strán = 858
|strany = 405-
|jazyk = po anglicky
}}</ref>.

Plutónium, konkrétne izotop <sup>239</sup>Pu je vysokoštiepny materiál, ktorý má svoje využitie hlavne v jadrových zbraniach. Konštrukcia jadrovej zbrane s plutóniom dovoľuje zredukovať množstvo použitého štiepneho materiálu na tretinu oproti bombe, postavenej na <sup>235</sup>U<ref name = "Heiserman - Exploring Chemical Elements and their Compounds">
{{Citácia knihy
|priezvisko = Heiserman
|meno = David
|titul = Exploring Chemical Elements and their Compounds
|vydavateľ = TAB Books
|rok = 1992
|vydanie = 
|isbn = 0-8306-3018-X
|kapitola = Element 94: Plutonium
|počet strán = 
|strany = 338
|jazyk = po anglicky
}}</ref>. Plutónium <sup>238</sup>Pu je používaný ako tepelný/elektrický zdroj, napr. v kozmických lodiach [[Program Apollo|Apollo]]<ref name="NASA - Apollo">[http://www.hq.nasa.gov/alsj/a14/A14_PressKit.pdf Apollo 14 Press Kit – 01/11/71] {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20190721143247/http://www.hq.nasa.gov/alsj/a14/A14_PressKit.pdf |date=2019-07-21 }}, NASA, pp. 38–39</ref> bol použitý generátor tepla a elektrickej energie s množstvom približne jeden kilogram oxidu <sup>238</sup>Pu. V mikrogramových množstvách sa rovnaký izotop používa ako zdroj energie v kardiostimulátoroch.<ref name="Golub - Obščaja i neorganičeskaja chimija" />

Tórium, okrem využitia <sup>232</sup>Th ako alternatívneho paliva pre jadrové reaktory, sa používa ako svetlo emitujúci materiál plynových pančušiek. Jeho zliatiny s [[horčík]]om majú vyššie teploty topenia a sú húževnatejšie, používajú v raketovej technike.<ref name="Golub - Obščaja i neorganičeskaja chimija" />

Izotop amerícia <sup>241</sup>Am sa používa pri konštrukcii požiarnych detektorov. Ostatné aktinoidy nemajú praktické využitie.<ref name="Chopin - Radiochemistry and Nuclear Chemistry" />

=== Rádiometrické datovanie ===
{{hlavný článok|Rádiometrické datovanie}}
Rádiometrické datovanie je metóda určovania veku (absolútneho) materiálov, najčastejšie hornín, na základe porovnania pomeru prírodne sa vyskytujúcich rádioaktívnych izotopov a ich produktov rozpadu.<ref name="IUPAC-GoldBook">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=IUPAC Gold Book|url=http://goldbook.iupac.org/R05082.html|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=11.2.2017|vydavateľ=|miesto=|jazyk=po anglicky}}</ref> Metódy používajú rádioaktívne izotopy rôznych prvkov. Na datovanie sa využívajú hlavne dlhožijúce izotopy, ako napríklad <sup>238</sup>U, <sup>235</sup>U, <sup>232</sup>Th, <sup>87</sup>Rb, <sup>40</sup>K, produkty rozpadu týchto izotopov, ako <sup>234</sup>U, <sup>230</sup>Th, <sup>226</sup>Ra, alebo izotopy, vytvorené nukleárnymi reakciami v prírode ako <sup>14</sup>C, alebo <sup>3</sup>H.<ref name="Heiserman - Handbook of Nuclear Chemistry-Radiometric">
{{Citácia knihy|priezvisko=Vértes|meno=Attila|autor=|priezvisko2=Nagy|meno2=Sándor|priezvisko3=Klencsár|meno3=Zoltán|priezvisko4=Lovas|meno4=Rezső|priezvisko5=Rösch|meno5=Frank|titul=Handbook of Nuclear Chemistry|vydavateľ=Springer|miesto=|rok=2011|mesiac=|vydanie=2|isbn=978-1-4419-0719-6|kapitola=17 Radioactive Dating Methods|počet strán=3049|strany=|jazyk=po anglicky}}</ref>
* U-Th – iónium (<sup>230</sup>Th) je člen rozpadového radu <sup>238</sup>U, vytvoreného rozpadom <sup>234</sup>U a jeho rozpadom vzniká <sup>226</sup>Po. Polčas rozpadu iónia je 7,52.10<sup>4</sup> rokov. Rozdiel v chemickom správaní sa tória a uránu sa používa pri charakterizovaní hlbokomorských [[Usadená hornina|sedimentov]]. Urán sa vyskytuje vo forme rozpustných katiónov UO<sub>2</sub><sup>2+</sup>, kým tórium zostáva v nerozpustnej forme Th<sup>4+</sup> a hromadí sa v sedimentoch. Následne sa z pomeru tória <sup>232</sup>Th a <sup>230</sup>Th sa dá určiť napríklad rýchlosť sedimentácie.<ref name="Heiserman - Handbook of Nuclear Chemistry-Radiometric"/>
* U-Pb – táto metóda je jedna z najstarších techník rádiometrického datovania. Používa sa hlavne na určenie veku vzniku hornín (resp. [[Kryštalizácia|kryštalizácie]] minerálov) s rozsahom určenia veku od jedného milióna až do 4,5 miliardy rokov. Metóda je založená na rozpadovom rade <sup>238</sup>U - <sup>206</sup>Pb s polčasom rozpadu cca 4,47 miliardy rokov, resp. <sup>235</sup>U - <sup>207</sup>Pb s polčasom rozpadu 710 miliónov rokov a mineráli [[zirkón]], ktorý sa v akcesorickom množstve vyskytuje vo [[Vyvretá hornina|vyvretých horninách]]. Pri kryštalizácii z [[Magma|magmy]] sa atómy uránu zakomponujú do kryštálovej mriežky zirkónu, kým atómy [[Olovo|olova]] nie. Z pomeru izotopov uránu a olova, ktoré vzniklo následným rozpadom sa stanoví vek horniny. Okrem zirkónu sa dá použiť aj [[monazit]], [[titanit]] a [[baddeleyit]].<ref name="Heiserman - Handbook of Nuclear Chemistry-Radiometric" />

== Toxicita ==
Rádioaktívne prvky sú všeobecne zdraviu škodlivé vzhľadom na emisiu [[Žiarenie alfa|α]], [[Žiarenie beta|β]] alebo [[Žiarenie gama|γ]] lúčov, ktoré majú deštrukčné – [[Zhubný nádor|rakovinotvorné]] účinky. Do organizmu sa aktinoidy môžu dostať vdýchnutím, alebo požitím. V prípade zlúčenín vo vyšších oxidačných stupňoch, ktoré sú zvyčajne rozpustné vo vode, [[Tráviaci trakt|tráviacim traktom]] prejdú väčšinou bez vstrebania sa. Ak sa však dostanú do [[Krvný obeh|krvi]], obvykle sa akumulujú v [[Oporná sústava|kostiach]], kvôli vysokej afinite s [[fosforečnan]]mi. Vdýchnutím sa usádzajú v [[pľúca]]ch, kde ožarovaním môžu spôsobiť rakovinu pľúc.

Aktínium má tendenciu usadzovať sa v [[Pečeň|pečeni]] a neskôr sa hromadí v kostiach, no tráviacim traktom sa vstrebáva omnoho pomalšie ako napr. [[rádium]], ktoré je tiež významný alfa žiarič.<ref name="Karalova - Analiticeskaja chimija elementov">
{{Citácia knihy
|autor = З. К. Каралова 
|autor2 = Б. Ф. Мясоедов
| edícia = Аналитическая химия элементов
|vydavateľ = Наука
|miesto = Moskva
|rok = 1982
|mesiac = 
|vydanie = 
|isbn =
|titul = Аналитическая химия актиния
|počet strán = 144
|strany = 
|jazyk = po rusky}}</ref>

Urán je pre ľudský organizmus toxický aj bez rádioaktivity, hoci v menšej miere ako iné ťažké kovy ([[olovo]], [[ortuť]] a pod.). Najviac zasiahnutými orgánmi bývajú [[Oblička|obličky]], [[Srdce (orgán)|srdce]] a pečeň. Do organizmu sa najčastejšie dostáva tráviacim traktom, inhaláciou v oveľa menšej miere. Rozpustné zlúčeniny uránu sú však našťastie rýchlo vylúčené [[Močenie|močovými cestami]], nerozpustné predstavujú oveľa väčšie nebezpečenstvo, hlavne pri inhalácii.<ref name="uranium toxicology">{{Citácia periodika
 | priezvisko = Craft
 | meno = Elena S.
 | autor = 
 | odkaz na autora = 
 | spoluautori = Aquel W. Abu-Qare, Meghan M. Flaherty, Melissa C. Garofolo, Heather L. Rincavage, Mohamed B. Abou-Donia
 | titul = DEPLETED AND NATURAL URANIUM: CHEMISTRY AND TOXICOLOGICAL EFFECTS
 | periodikum = Journal of Toxicology and Environmental Health
 | odkaz na periodikum = 
 | rok = 2004
 | mesiac = 
 | ročník = 7
 | číslo = 4
 | strany = 297-317
 | url = https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/10937400490452714
 | doi = 10.1080/10937400490452714
 | dátum prístupu = 2018-08-12
 | issn = 1093–7404
 | jazyk = po anglicky
}}</ref> Urán má taktiež tendenciu akumulovať sa v kostiach.<ref name="Emsley - Natures Building Blocks" /> Protilátkou pri požití uránových solí je [[hydrogenuhličitan]], nakoľko tvorí s U<sup>6+</sup> rozpustné a vysoko mobilné [[Koordinačná zlúčenina|komplexy]]:<ref name="komplexy uranu">
{{Citácia periodika
 | priezvisko = 
 | meno = 
 | autor = O. Braun, C. Contino, M.-H. Hengé-Napoli, E. Ansoborlo and B. Pucci
 | odkaz na autora = 
 | spoluautori = 
 | titul = Development of an in vitro test for screening of chelators of uranium
 | periodikum = Analusis
 | odkaz na periodikum = 
 | rok = 1999
 | mesiac = 
 | ročník = 27
 | číslo = 1
 | strany = 65-68
 | url = https://analusis.edpsciences.org/articles/analusis/abs/1999/01/s050199/s050199.html
 | doi = 10.1051/analusis:1999108
 | dátum prístupu = 2018-08-12
 | issn = 
 | jazyk = po anglicky
}}</ref>
:2UO<sub>2</sub> + O<sub>2</sub> + 6(CO<sub>3</sub>)<sup>2-</sup> → 2[UO<sub>2</sub>(CO<sub>3</sub>)<sub>3</sub>]<sup>4−</sup>
Plutónium má tendenciu usadzovať sa v organizme na niekoľko rokov. Toto je zapríčinené nízkou rozpustnosťou plutóniových solí vo vode. V závislosti od spôsobu, akým sa do organizmu dostane býva detegované v pľúcach a následne [[Miazgová sústava|lymfatickom systéme]], prípadne po požití distribuované krvou a akumuluje sa v pečeni a kostiach. Smrteľná dávka plutónia sa pohybuje v mikrogramoch.<ref name="Nadykto - Plutonij - fundamentaľnije problemy">
{{Citácia knihy
|autor = Б. А. Надыкто 
|autor2 = Л. Ф. Тимофеевой
| edícia = 
|vydavateľ = Саров
|miesto = 
|rok = 2003
|mesiac = 
|vydanie = 1
|isbn = 5-9515-0024-9
|titul = Плутоний - Фундаментальные проблемы
|počet strán = 292
|strany = 
|jazyk = po rusky}}</ref>

Tórium (oxid toričitý) sa v minulosti používal v rádiológii ako kontrastná látka, no v súčasnosti sa nepoužíva, vzhľadom na zvýšený výskyt rakoviny pečene.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu| priezvisko = Sharma| meno = Dr Rohit| odkaz na autora = | titul = Thorotrast| url = https://radiopaedia.org/articles/thorotrast| dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2018-08-12| vydavateľ = | miesto = | jazyk = po anglicky}}</ref>

== Referencie ==
{{Referencie|2}}

== Iné projekty ==
{{Projekt|commons=Category:Actinides|štítok=aktinoidy}}

{{Portál|Chémia}}
{{Navbox Periodická tabuľka}}
{{Periodická tabuľka}}

[[Kategória:Aktinoidy| ]]