Zobrazenie zdroja stránky Aerodynamika

[[Súbor:Airplane vortex edit.jpg|thumb|upright=1.6|Vír v úplave je vytvorený prechodom prúdu vzduchu za krídlom [[Lietadlo|lietadla]], ktorého je možné vidieť v červenom dyme z obrázka. Víry za krídlom je jedným z mnohých javov súvisiacich so štúdiom aerodynamiky.]]

'''Aerodynamika''' (z gréčtiny ἀήρ ''aer'' – vzduch + δυναμική – dynamika) je odbor zaoberajúci sa štúdiom pohybu [[plyn]]ov (obvykle [[vzduch]]u) a ich interakcií s pevnými objektami, ako je napríklad krídlo [[Lietadlo|lietadla]]. Je časťou [[aeromechanika|aeromechaniky]].<ref name=EB>{{Beliana|1|Aerodynamika|62}}</ref> Fyzikálne princípy sú úplne identické aj v opačnom prípade a to pri pohybe pevných telies v plynnom prostredí. Na princípe relatívneho pohybu sa následne vykonáva analýza fyzikálnych javov, väčšinou v prípade, kedy je objekt v pokoji a okolo neho prúdi vzduch. Výmena referenčného stavu je aplikovaná v teoretickej aerodynamike, ktorá je základom väčšiny experimentálnych metód, najmä [[aerodynamický tunel|aerodynamického tunela]].

Aerodynamika je podoblasť [[dynamika kvapalín|dynamiky kvapalín]] a [[dynamika plynov|dynamiky plynov]] a mnoho aspektov teórie aerodynamiky majú tieto oblasti spoločné. Termín "aerodynamika" je často používaná ako synonymum pre dynamiku plynov s tým rozdielom, že "dynamika plynov" je aplikovaná na štúdium pohybu všetkých plynov a nie je obmedzená iba na vzduch.

Formálne štúdie aerodynamiky v modernom poňatí začali v 18. storočí, hoci pozorovania základných konceptov aerodynamiky ako napr. aerodynamického odporu boli zaznamenané oveľa skôr. Mnoho z počiatočného úsilia v aerodynamike sa zameriavalo na dosiahnutie letu lietadla ťažšieho ako vzduch, ktorý bol po prvýkrát demonštrovaný bratmi [[Bratia Wrightovci|Wilburom a Orvillom Wrightovcami]] v roku [[1903]]. Odvtedy využitie aerodynamiky prostredníctvom [[matematická analýza|matematickej analýzy]], [[empíria|empirických]] aproximácií, [[Pokus|experimentov]] v aerodynamických tuneloch a počítačových simulácií vytvorilo vedecký základ pre ďalší vývoj lietadiel ťažších ako vzduch a mnoho ďalších technológií. Súčasne smerovanie aerodynamiky sa sústreďuje na otázky týkajúce sa vplyvu stlačiteľnosti vzduchu, [[turbulencia|turbulencie]] a medznej vrstvy.

== Vývoj aerodynamiky ==
Aj napriek tomu, že začiatky modernej aerodynamiky spadajú do 17. storočia, aerodynamické sily boli využívané ľudstvom už tisícky rokov dozadu pri [[plachetnica|plachetniciach]] a [[veterný mlyn|veterných mlynoch]]. Obrazy a príbehy o lete človeka sa objavili v zaznamenaných dávnych dejinách ľudstva,<ref>{{Citácia knihy |meno=Don |priezvisko=Berliner |rok=1997 |url=http://books.google.com/books?id=Efr2Ll1OdqMC&pg=PA128&dq&hl=en#v=onepage&q=&f=false |titul=Aviation: Reaching for the Sky |vydavateľ= The Oliver Press, Inc. |strany=128 |ISBN= 1-881508-33-1}}</ref> ako napríklad legenda o [[Ikarus|Ikarovi]] a [[Daidalos|Daidalovi]] zo [[Staroveké Grécko|Starovekého Grécka]].<ref>{{Citácia knihy | autor=Ovid; Gregory, H. | titul=The Metamorphoses | vydavateľ=Signet Classics | rok=2001 | isbn=0-451-52793-3 | oclc=45393471}}</ref> Základné pojmy aerodynamiky ako kontinuum, aerodynamický odpor a [[tlakový gradient]] sa objavili už v práci [[Aristoteles|Aristotela]] a [[Archimedes zo Syrakúz|Archimeda]].<ref name = "andersonhist">{{Citácia knihy|priezvisko = Anderson|meno = John David | titul = A History of Aerodynamics and its Impact on Flying Machines| vydavateľ = Cambridge University Press |rok = 1997| miesto=New York, NY | isbn=0-521-45435-2}}</ref>

V roku 1726 sa stal sir [[Isaac Newton]] prvým človekom, ktorý vyvinul teóriu odporu vzduchu,<ref>{{Citácia knihy | autor=Newton, I. | titul=Philosophiae Naturalis Principia Mathematica, Book II | rok=1726}}</ref> čo z neho urobilo jedného z prvých odborníkov na aerodynamiku. Po Isaacovi Newtonovi nastúpil holandsko-švajčiarsky matematik [[Daniel Bernoulli]], ktorý v roku 1738 vo svojej práci ''Hydrodynamica'' opísal základný vzťah medzi [[tlak]]om, [[hustota|hustotou]] a [[rýchlosť]]ou pri nestlačiteľnom prúdení, ktorý je v súčasnosti známy ako [[Bernoulliho rovnica]], a predstavuje jednu zo základných metód pre výpočet [[vztlak|aerodynamického vztlaku]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu | url =http://www.britannica.com/EBchecked/topic/658890/Hydrodynamica#tab=active~checked%2Citems~checked&title=Hydrodynamica%20--%20Britannica%20Online%20Encyclopedia | titul= Hydrodynamica | dátum prístupu=2008-10-30 |vydavateľ= Britannica Online Encyclopedia }}</ref> [[Leonhard Euler]] v roku 1757 publikoval všeobecnejší model Eulerových rovníc, ktoré mohli byť aplikované na nestlačiteľné aj stlačiteľné prúdenie. Eulerové rovnice boli v prvej polovici 18. storočia rozšírené tak, že zahrňovali vplyv [[viskozita|viskozity]], čím bola odvodená [[Navier-Stokesova rovnica]].<ref>{{Citácia knihy | autor=Navier, C. L. M. H. | titul=Memoire sur les lois du mouvement des fluides | vydavateľ=Memoires de l'Academie des Sciences (6), 389-440 | rok=1827}}</ref><ref>{{Citácia knihy | autor=Stokes, G. | titul=On the Theories of the Internal Friction of Fluids in Motion | vydavateľ=Transaction of the Cambridge Philosophical Society (8), 287-305 | rok=1845}}</ref> Navier-Stokesova rovnica je najvšeobecnejšia riadiaca rovnica prúdenia kvapalín a jej riešenie je veľmi zložité.
[[Image:WB Wind Tunnel.jpg|thumb|Replika aerodynamického tunelu [[Bratia Wrightovci|bratov Wrightovcov]], ktorá je vystavená v Leteckom a vesmírnom centre vo [[Virgínia|Virgínii]]. Aerodynamické tunely boli kľúčové pri vývoji a validácií zákonov aerodynamiky.]]

Sir [[George Cayley]] sa v roku 1799 stal prvým človekom, ktorý identifikoval 4 aerodynamické sily pôsobiace za letu ([[tiaž]], [[vztlak]], [[aerodynamický odpor]] a [[ťah]]) a rovnako aj vzťah medzi nimi.<ref name="AerNav123">''Cayley, George''. "On Aerial Navigation" [http://www.aeronautics.nasa.gov/fap/OnAerialNavigationPt1.pdf Part 1] {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20130511071413/http://www.aeronautics.nasa.gov/fap/OnAerialNavigationPt1.pdf |date=2013-05-11 }}, [http://www.aeronautics.nasa.gov/fap/OnAerialNavigationPt2.pdf Part 2] {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20130511041814/http://www.aeronautics.nasa.gov/fap/OnAerialNavigationPt2.pdf |date=2013-05-11 }}, [http://www.aeronautics.nasa.gov/fap/OnAerialNavigationPt3.pdf Part 3] {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20130511052409/http://www.aeronautics.nasa.gov/fap/OnAerialNavigationPt3.pdf |date=2013-05-11 }} ''Nicholson's Journal of Natural Philosophy'', 1809-1810. (Via [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]]). [http://invention.psychology.msstate.edu/i/Cayley/Cayley.html Raw text]. Retrieved: 30 May 2010.</ref> Načrtol tak postup k dosiahnutiu letu lietadla ťažšieho ako vzduch, ktorý sa uskutočnil v ďalšom storočí. [[Francis Herbert Wenham]] v roku 1871 skonštruoval prvý [[aerodynamický tunel]], ktorý umožnil presné merania aerodynamických síl. Teórie aerodynamického odporu boli rozvinuté [[Jean le Rond d’Alembert|Jeanom le Rond d’Alembertom]],<ref>{{Citácia knihy | autor=d'Alembert, J. | titul=Essai d'une nouvelle theorie de la resistance des fluides | rok=1752}}</ref> [[Gustav Robert Kirchhoff|Gustavom Kirchhoffom]],<ref>{{Citácia knihy | autor=Kirchhoff, G. | titul=Zur Theorie freier Flussigkeitsstrahlen | vydavateľ=Journal fur die reine und angewandte Mathematik (70), 289-298 | rok=1869}}</ref> a [[John William Strutt|Johnom Williamom Struttom]].<ref>{{Citácia knihy | autor=Rayleigh, Lord | titul=On the Resistance of Fluids | vydavateľ=Philosophical Magazine (5)2, 430-441 | rok=1876}}</ref> Francúzsky letecký inžinier [[Charles Renard]] sa v roku 1889 stal prvým človekom, ktorý racionálne odôvodnil silu, ktorá je potrebná pre neprerušovaný let.<ref>{{Citácia knihy | autor=Renard, C. | titul=Nouvelles experiences sur la resistance de l'air | vydavateľ=L'Aeronaute (22) 73-81 | rok=1889}}</ref> [[Otto Lilienthal]] bol prvým človekom, ktorý sa stal veľmi úspešným s letmi na klzákoch a tiež prvý navrhol tenký, zakrivený profil krídla, ktorý produkoval vysoký vztlak a malý aerodynamický odpor. V nadväznosti na tento vývoj a výskum vo vlastnom aerodynamickom tuneli, zhotovili [[bratia Wrightovci]] lietadlo ťažšie ako vzduch s pohonnou jednotkou, ktoré po prvýkrát vzlietlo dňa [[17. decembra]] [[1903]].

V období uskutočnených prvých letov, [[Frederick W. Lanchester]],<ref>{{cite book | author=Lanchester, F. W. | title=Aerodynamics | year=1907}}</ref> [[Martin Wilhelm Kutta]] a [[Nikolaj Jegorovič Žukovskij]] vytvorili nezávisle teórie spojené s obehom prúdiacej kvapaliny, ktorá vytvára vztlak. Kutta a Žukovskij pokračovali vo vypracovaní teórie prúdenia v okolí krídla v dvojrozmernom priestore. V nadväznosti na prácu Fredericka Lanchestera bola zásluha pri rozvoji matematických kalkulácií pre tenký profil krídla, [[teória prúdnic|teórie prúdnic]] a taktiež pre vypracovanie štúdie popisujúcej [[medzná vrstva|medznú vrstvu]] pridelená [[Ludwig Prandti|Ludwigovi Prandtlovi]].<ref>{{cite book | author=Prandtl, L. | title=Tragflügeltheorie | publisher=Göttinger Nachrichten, mathematischphysikalische Klasse, 451-477 | year=1919}}</ref>

Ako narastala rýchlosť lietadiel, ich konštruktéri sa začali stretávať s problémom stlačiteľnosti vzduchu pri rýchlostiach blízkych [[rýchlosť zvuku|rýchlosti zvuku]], alebo nadzvukových rýchlostiach. Odlišnosti v prúdení vzduchu za týchto podmienok viedli k problémom riaditeľnosti lietadla, zvýšenému odporu kvôli vzniku rázových vĺn a štrukturálnemu poškodeniu z dôvodu aeroelastického chvenia. Pomer rýchlosti prúdenia k rýchlosti zvuku bol pomenovaný ako [[Machovo číslo]] po [[Ernst Mach|Ernstovi Machovi]], ktorý ako jeden z prvých skúmal vlastnosti nadzvukového prúdenia. [[William John Macquorn Rankine]] a [[Pierre Henri Hugoniot]] nezávisle vyvinuli teóriu pre vlastnosti prúdenia pred a za rázovou vlnou, pričom práca [[Jakob Ackeret|Jakoba Ackereta]] viedla k počiatočnej štúdii pre výpočet vztlaku a odporu u supersonických profilov krídel.<ref>{{cite book | author=Ackeret, J. | title=Luftkrafte auf Flugel, die mit der grosserer als Schallgeschwindigkeit bewegt werden | publisher=Zeitschrift fur Flugtechnik und Motorluftschiffahrt (16), 72-74 | year=1925}}</ref>  Theodore von Kármán a [[Hugh Latimer Dryden]] predstavili termín [[transonické prúdenie]] k popisu prúdenia pri rýchlosti okolozvukových, kde rapídne rastie aerodynamický odpor. Tento rapídny nárast odporu viedol mnohých odborníkov v aerodynamike a letectve k nezhodám o presvedčení, že by bolo možné nadzvukový let vôbec dosiahnuť. Zvuková bariéra bola prekonaná po prvýkrát v roku 1947 na lietadle [[Bell X-1]].

V čase, keď sa prelomila bariéra rýchlosti zvuku bolo doriešených mnoho otázok a získaných znalostí o podzvukovej a nízkej supersonickej aerodynamike. [[Studená vojna]] tiež priniesla evolúciu vysoko výkonných lietadiel. Prostredníctvom výpočtovej dynamiky kvapalín sa začala snaha o riešenie vlastností prúdenia okolo komplexných objektov a rýchlo sa rozrástla do tej miery, že lietadlo mohlo byť ako celok navrhnuté počítačom s testami v aerodynamickom tuneli, nasledované letovými experimentami k potvrdeniu počítačových predikcií. Znalosti supersonickej a hypersonickej aerodynamiky sa od 60. rokov 20. storočia tiež rozvinuli a ciele odborníkov v aerodynamike sa  zmenili z pochopenia správania prúdu vzduchu na pochopenie problému pri návrhu [[letún]]u, tak aby čo najlepšie vzájomne spolupôsobil s daným prúdom vzduchu. Návrh lietadiel pre supersonické a hypersonické podmienky, rovnako ako snaha o zlepšenie aerodynamickej efektívnosti pre súčasné lietadlá a pohonné jednotky pokračuje v snahe o nový výskum v oblasti aerodynamiky. Je potrebné dokončiť štúdie významných otázok v základnej aerodynamickej teórii súvisiacich s turbulenciou v prúde vzduchu a taktiež existenciou a jedinečnosť analytických riešení Navier-Stokesových rovníc.

== Základné pojmy ==
Pochopenie pohybu vzduchu okolo objektu umožňuje výpočet síl a [[Moment sily|momentov]] pôsobiacich na objekt. V mnohých aerodynamických problémoch sú skúmané sily práve základnými silami letu:
* [[Vztlak]]
* [[Aerodynamický odpor]]
* [[Ťah]]
* [[Tiaž]]
Z nich sú vztlak a odpor [[aerodynamická sila|aerodynamické sily]], t. j. sily vyvolané prúdením vzduchu okolo pevného telesa. Výpočet týchto veličín je často založený na predpoklade, že pole prúdenia sa chová ako kontinuum. Pole prúdenia kontinua je charakterizované vlastnosťami ako [[rýchlosť]], [[tlak]], [[hustota]] a [[teplota]], ktoré môžu byť funkciou priestorovej polohy a času. Tieto vlastnosti môžu byť priamo, alebo nepriamo merané v aerodynamických experimentoch, alebo počítané z rovníc pre zachovanie hmoty, hybnosti a energie prúdu vzduchu. Hustota, rýchlosť, [[viskozita]] a ďalšie vlastnosti sú použité ku klasifikácií prúdového pola.

===Klasifikácia prúdenia===
Rýchlosť prúdu vzduchu je použitá ku klasifikácií prúdenia podľa režimu rýchlosti.
* ''Podzvukové'', alebo ''subsonické prúdenie'' je pole prúdu vzduchu v ktorom má vzduch pozdĺž celej skúmanej dĺžky prúdu miestnu rýchlosť menšiu ako je [[rýchlosť zvuku]]. Miestna rýchlosť je rýchlosť prúdu tekutiny, ktorá je meraná v určitom mieste na obtekanom objekte.
* ''Transonické'', alebo ''okolozvukové prúdenie'' obsahuje polia s podzvukovým aj nadzvukovým prúdením.
* ''Nadzvukové'', alebo ''suprasonické prúdenie'' je definované ako prúdenie, v ktorých rýchlosť je väčšia ako rýchlosť zvuku pozdĺž celého toku. 
* ''Hypersonické prúdenie'' je tok, v ktorom sú rýchlosti prúdenia oveľa vyššie ako je rýchlosť zvuku. Odborníci v aerodynamike sa nezhodli na presnej definícií hypersonického prúdenia.

====Stlačiteľnosť====
Od stlačiteľnosti prúdenia závisí meniaca sa hustota vzduchu, pretože nastáva zmenšenie objemu vzduchu pri kompresii (zvýšení tlaku vzduchu). V aerodynamike platí, že podzvukové prúdenie je často považované za nestlačiteľné a v tomto prípade zostáva hustota vzduchu konštantná. Častice vzduchu sa pohybujú v dráhe rovnakých [[prúdnica|prúdnic]].
Okolozvukové a nadzvukové prúdenie sa považuje za stlačiteľné a zanedbanie stlačiteľnosti prostredia so zmenou hustoty prúdu vzduchu pri vykonávaní výpočtov vedie k nepresným výsledkom. Vplyv stlačiteľnosti sa berie do úvahy od rýchlostí vyšších ako 500 – {{km|600|m}}/h.

====Viskozita====
[[Viskozita]] súvisí s vnútorným trením v prúdiacom vzduchu, čo predstavuje silu, ktorá pôsobí proti smeru prúdenia častíc vzduchu. V niektorým prúdových poliach sú vplyvy viskozity veľmi malé a riešenia výpočtov ich môžu zanedbávať. Tieto aproximácie sa nazývajú neviskózne prúdy. Prúdy vzduchu u ktorých nie je zanedbaný vplyv viskozity sa nazývajú viskózne prúdy.

==== Prostredie prúdenia ====
Nakoniec môžu byť aerodynamické problémy klasifikované prostredím prúdenia:<ref name=EB/>
* ''vonkajšia aerodynamika'' je štúdiom prúdenia okolo pevných objektov rôznych tvarov (napr.okolo krídla lietadla)
* ''vnútorná aerodynamik''a sa zaoberá štúdiom prúdu vzduchu cez priechody v pevných objektoch (napr. cez prúdový motor lietadla).

===Predpoklad kontinua===
Na rozdiel od kvapalín a pevných látok sú plyny tvorené jednotlivými [[molekula]]mi, ktoré zaberajú iba malú časť objemu tvorenú plynom. Na molekulárnej úrovni sa prúdiace pole skladá z mnohých individuálnych kolízií medzi molekulami plynu a pevných povrchov. Vo väčšine aerodynamických aplikácií je ale táto diskrétna molekulárna podstata plynov zanedbaná a prúdiace pole je považované za [[Kontinuum (meranie)|kontinuum]]. <!-- Tento predpoklad umožňuje kdekoľvek určiť vlastnosti kvapaliny v rámci prúdenia ako hustotu, alebo jeho rýchlosť. -->

Platnosť predpokladu kontinua závisí na hustote plynu a konkrétnej aplikácii. Aby bol predpoklad kontinua platný, musí byť [[stredná voľná dráha]] o dosť menšia, ako dĺžka rozsahu konkrétnej aplikácie. Napríklad, mnoho aerodynamických aplikácií sa zaoberá letom lietadla v atmosférických podmienkach, kde stredná voľná dĺžka je v rádoch mikrometrov. V týchto prípadoch sa dĺžková miera lietadla pohybuje od niekoľkých metrov až do niekoľko desiatok metrov, čo predstavuje o dosť väčšiu dĺžku ako stredná voľná dĺžka. Pre tieto aplikácie platí predpoklad kontinua.
Predpoklad kontinua je menej opodstatnený pre prúdenia s extrémne nízkou hustotou, s akou sa lietadlá stretávajú vo vysokých hladinách (napr. 300 000&nbsp;ft alebo 91,{{km|4|m}}),<ref name = "andersonhist" /> alebo [[satelit]]y na nízkej obežnej dráhe Zeme. V týchto prípadoch je štatistická mechanika k riešeniu problémov vhodnejšia ako kontinuálna aerodynamika. K výberu medzi štatistickou mechanikou a kontinuálnou formuláciou aerodynamiky môže byť použité tzv. [[Knudsenovo číslo]].

== Výpočtové metódy ==
=== Úvod ===
Problémy pri výpočtoch aerodynamiky spôsobuje to, že prúdenie tekutiny závisí nielen od makroskopického tvaru ale aj od mikroskopickej kvality povrchu telesa (lietadla), preto potrebuje aerodynamika podporu od iných vedných odborov (napr. chémia pre špeciálne povrchové nátery). Existujú dosť presné vzorce pre výpočet týchto hodnôt, ale pre ideálnu presnosť sú potrebné skúšky v [[aerodynamický tunel|aerodynamickom tuneli]].{{bez citácie}}

Vlastnosti sústavy plyn/teleso sa menia podľa rýchlosti prúdenia. Pre každú z týchto oblastí sa používajú iné aproximačné vzorce.

Najlepšie vzorce sa ale dajú odvodiť pomocou [[Maxwell–Boltzmannova štatistika|Maxwell-Boltzmannovej štatistiky]], pretože dokážu popísať aj vznik [[turbulencia|turbulencií]] a vzťah ku kvalite povrchu pevného telesa. Dajú sa ale použiť len pre [[počítačová simulácia|počítačové simulácie]].

[[Súbor:AerodynProfil.svg|thumb|203px|Príklad výpočtovej mriežky pre aerodynamický profil. Hustota bola zvolená nižšia ďalej od profilu. Výpočtové body sú tam, kde sa pretínajú zhruba kolmé čiary (nakreslené nie sú všetky). Pre názornosť bola hustota zvolená nižšia, v simuláciách býva mriežka oveľa hustejšia.]]
Pri počítačoch sa okolie telesa rozdelí na sieť bodov, kde každý bod je pri 3-rozmernom modele matematicky prepojený na 6, pri dvojrozmernom len na 4 susedné body. Táto sieť môže byť teoreticky štvorcová, ale prakticky kopíruje zhruba radiálne povrch telesa. Hustota siete môže byť rovnomerná, ale tam, kde sa očakávajú hustejšie prúdnice alebo komplikovanejšie priebehy prúdenia, sa robí hustejšia.

=== Podzvuková aerodynamika ===
Podzvuková (subsonická) aerodynamika je oblasť aerodynamiky, ktorá sa zaoberá prúdením plynov do rýchlosti 0 – 0,7 M – [[Machovo číslo]]. V rozsahu týchto rýchlostí sa výrazne neprejavuje stlačiteľnosť plynov a preto je možné pri meraní, výpočtoch a experimentovaní považovať plynné médium za ideálny plyn.<ref name=EB/> 
  
Pre podzvukové rýchlosti a pre laminárne prúdenie sa pre výpočet vztlaku dá v jednoduchých prípadoch použiť napr. [[Bernoulliho rovnica]]:

<math>\frac{\rho}{2}c^2 + p_0 = p_{celk}</math>

<math>\rho</math> je hustota plynu v <math>\left[\frac{kg}{m^3}\right]</math>.

Možnosť vzniku turbulencií sa určuje podľa [[Reynoldsovo číslo|Reynoldsovho čísla]].

Najaerodynamickejší tvar pre podzvukové rýchlosti je kvapka, kvapkovitý profil sa na lietadlách vyskytuje na cca 90 % prierezov.

Táto oblasť aerodynamiky je najlepšie preskúmaná a presnosť simulácií je v súčasnosti vyše 99 %.<ref>[http://www.techblog.cz/technologie/proc-letecti-konstrukteri-neradi-letaji.html Blog o aerodynamike]</ref>

=== Supersonická aerodynamika ===
Zaoberá sa skúmaním prúdenia plynu pri nadzvukových rýchlostiach v rozsahu (1 [[Machovo číslo|mach]] až 4 machov). Nadzvukové telesá sa dajú spoznať podľa zašpicatelého predku profilu.

=== Hypersonická aerodynamika ===
Pre extrémne vysoké rýchlosti (4 mach a viac), kde sa už plyn [[ionizácia|ionizuje]] alebo dokonca môže zmeniť na [[plazma|plazmu]]. Pre vysoké teploty sa do úvahy berie aj [[termodynamika]] a je dôležitá spolupráca s materiálovou vedou. Bežné materiály ako [[dural]] sa totiž pri takýchto rýchlostiach roztavia. Najznámejším príkladom hypersonickej rýchlosti sú [[raketoplán]]y pri vlete do atmosféry.

== Referencie ==
{{Referencie|2}}
{{Portál|Letectvo|Letecký|Fyzika|Fyzikálny}}

[[Kategória:Aerodynamika| ]]